Nechcem svoje meno

Sme na internete, kde by som mohla vystupovať pod hocijakým menom. Dlho som žiadne iné nechcela, necítila som potrebu vymýšľať si také, ktoré by bolo tomu môjmu príliš vzdialené. Alebo som len nikdy nenašla žiadne iné, s ktorým by som sa stotožnila.

Iné meno by aj tak neznamenalo iný mozog a bola by som to stále ja, akurát pod pseudonymom, ktorý by ma od toho, čo napíšem, čo vytvorím, odosobňoval. A to si myslím, že som nikdy nechcela. Aj keď moje ja ma bolí, oceňujem, čo som zažila a čerpám z toho.

Moje meno mi dali moji rodičia a je pravda, že až odkedy zomrel môj otec, som začala viac rozmýšľať nad tým, že svoje meno vlastne nemám rada. Je také strašne tuctové a v miestnosti plnej náhodných ľudí podľa mňa každý jeden človek pozná nejakú Janu, ak ňou hneď aj rovno nie je. To meno ma akosi začalo ubíjať, irituje ma, keď niekto povie meno Jana a ja hneď spozorniem, aj keď sa vôbec nejedná o mňa.

Pozerala som Once Upon a Time, ako som tu už aj párkrát spomínala a tam sa jedna postava volala Robin. Po svojom otcovi Robin Hoodovi. A keď som videla jedného verejne známeho človeka, ako na svojom instagrame predstavil svojho syna Robina, až som sa potešila, že mať takéto meno je na Slovensku možné. Nie že by som bola aktuálne ochotná prejsť si milión papierovačkami, ktoré treba na zmenu mena (hlavne keď som si akurát tento rok vybavovala nový občiansky), ale možno raz už budem mať toho svojho tak po krk, že sa touto cestou vydám.

Ktovie, čo prinesie budúcnosť, no nič nie je vylúčené.

Džejn.