Lepivá ťažoba

Tak strašne sa mi nič nechce. Všetko ma nudí. Akýkoľvek závan radosti, kedy sa zdá, že sa odo mňa tá hnusná ťažoba už-už ide odlepiť, skončí tak rýchlo, ako začal.

Nedokážem sa sústrediť na prácu. Neviem si vybrať, čo robiť ako ďalšiu úlohu. Mám pocit, že všetko, čo robím, robím nedostatočne. Ničím si nie som istá. Nevládzem sedieť. Cítim, ako priberám, ale cítim potrebu napchávať sa. A zároveň sa neviem rozhodnúť, čo vlastne chcem jesť. Chcem ísť von, byť s ľuďmi, ale zároveň sa to zdá ako priveľa interakcie na jednu mňa v takomto stave. Neviem čo so sebou. Ale tak inak ako doteraz. Tak o niečo viac akútnejšie.

Mám chuť ležať, ale zároveň nechcem, aby mi unikal svet tam vonku. Chcem využiť všetky znovuotvorené miesta, kým ich znova nezatvoria. Chcem si znova dať jedlá, ktoré som si dávala predtým a chodiť každý deň do nákupného centra a flákať sa tam a zabíjať čas. Aj keď viem, že ma to vtedy ubíjalo. A teraz ma to ubíja ešte o niečo viac. Ale je to tá vidina normálnosti, aj keď s uši ťahajúcim respirátorom. Sú to zbytočne minuté peniaze a ak sa raz nebudem preklínať za to, na aké hlúposti teraz míňam, tak je so svetom niečo v neporiadku.

Chcem ísť do nejakej galérie, na nejaké intelektuálnejšie miesto, kde nie sú obchody, ale dá sa tam zabiť čas. Sama, možno s niekým, ja fakt neviem, čo potrebujem a ani čo chcem. Mám pocit, že sa musím poďakovať svojim kolegom, že za mňa už toľko tento rok museli zaskakovať, a to je ešte iba máj. Alebo už máj? Proste toľko odbremenenia sa od nich ku mne dostalo a ja sa cítim za to zle, ale zároveň chcem viac voľna, čo znamená viac zaskakovania od nich. A ako dlho bude platiť výhovorka, že mi zomrel otec, keď aj predtým som mávala fakt blbé chvíľky a aj dlhšie chvíľky? Ale teraz je to naozaj iné, horšie, intenzívnejšie, čiernejšie, ťaživejšie, lepkavejšie. Nechce to odísť ani povoliť.

Akurát prečo by som mala byť ja tá, ktorá potrebuje pomoc? Môj brat videl ako jediný môjho otca mŕtveho, on všetko vybavoval, on maturuje a snaží sa dostať na vysokú školu. Moja mama stratila svoju lásku, muža, s ktorým si myslela, že prežije zvyšok svojho života. Mám pocit, že ak už má niekto právo nezvládať to, sú to viac oni ako ja. Prečo sa ja furt zosypávam a nedokážem proti tomu nič urobiť?

Už pár dní mi behá po rozume rezanie sa. Ale aj to sa zdá byť priveľká námaha. A aj tak by to zrejme ani nepomohlo.

Džejn.