Iskra

Bez kofeínu som to vydržala ani nie týždeň. Dnes som podľahla bielemu ochutenému čaju, lebo som si myslela, že mi pomôže cítiť sa aspoň o niečo lepšie. A myslím, že pomohol.

Odopierať si niečo, čo máte radi, čo si skoro až užívate a nejak extra vám to neškodí, je vlastne možno tak trochu blbosť. Všetko má nejaké vedľajšie účinky, všetko sa dá zneužívať vo veľkom množstve, ale ak niečo robíte preto, že vás to baví a zlepšuje vám to náladu a nikomu tým neškodíte, asi je to najvhodnejšia a najnevinnejšia činnosť. Ranné pitie čaju, aj keď s obsahom kofeínu sa podľa mňa môže radiť medzi takéto činnosti. Či nie?

Dôležitý je zámer. Keď viem, že mi niečo ubližuje, a budem to robiť naďalej, a to práve preto, že mi to ubližuje (aj keď si to možno nepripúšťam alebo dostatočne neuvedomujem), môže to byť kľudne maľovanie, aj tak zostáva zlý úmysel, ktorý bolí a ničí. Príliš veľa hocičoho škodí, takže je to aj o intenzite a trvaní, ale akonáhle sa niečo stane zbraňou proti sebe samému, niečo nie je v poriadku.

Ja si naozaj nemyslím, že pitím zeleného či bieleho, prípadne čierneho čaju si chcem ublížiť. Skôr naopak. Tieto nápoje tešia moju dušu. Možno práve preto som sa snažila obmedziť ich. Aby som cítila surové pocity života, bez štipky svetla, bez maličkostí, ktoré robia dni krajšími. Ale nadobudla som presvedčenie, že to nie je to, čo by som mala robiť. Že by som vlastne mala robiť pravý opak. Nachádzať veci, ktoré neubližujú mne ani druhým (ani príliš extrémne mojej peňaženke) a robiť ich. A tešiť sa z nich. Aj keď stále cítim podprahový a nemenný ťaživý smútok, takýmto spôsobom sa snažiť zmierňovať ho. A keď sa prederie na povrch, nechať ho. Ale neutopiť sa v ňom. Netopiť sa v ňom. Neutápať sa v ňom. Lebo sú veci, ktoré nebolia a neničia a ktoré sa oplatí robiť, ak mi prinášajú aspoň iskierku radosti.

Tak teda nazdravie, nech už pijete čokoľvek. Uvidíme sa. Niekedy, niekde. Vonku. Spolu. S viacerými novými jazvami, či na tele alebo na duši, ale o to silnejší.

Džejn.