Chýbanie

Som si v podstate skoro istá, že všetko, čo aktuálne cítim v spojitosti s mojím otcom, by sa dalo zhrnúť tak, že mi proste chýba. Už som ho nevidela viac ako dva mesiace a síce čím dlhšie je preč, tým viac mám pocit, že sa ešte vráti, ale viem, že to tak nie je.

A to je proste ťažké. Neviem, ako sa iní ľudia vyrovnávajú so smrťou svojich blízkych, lebo mne to teda absolútne vôbec nejde. Tak veľmi chcem, aby bol naspäť, že to fyzicky bolí. Tak veľmi mi ho všetko pripomína, lebo celý svoj doterajší život som prežila s ním. Nepoznám čas predtým, ako prišiel do môjho života. Nemala som žiadny život pred ním. Viem iba aké je to po ňom a je to teda silno na nič.

Skoro všetky moje spomienky, ktoré si pamätám, sú nejako spojené s ním. Bola som s ním na toľkých miestach a prežila som s ním toľko vecí, že o čomkoľvek je kedykoľvek reč, dokážem ho spomenúť. Keď vidím tulipány, spomeniem si na náš výlet do Amsterdamu. Keď sa hovorí o svadobnej hostine kolegu, ktorá sa kvôli korone nemohla konať, spomeniem si jednak na fotky zo svadby mojich rodičov a druhak na to, že ani kar po otcovom pohrebe sme kvôli opatreniam nemohli mať. A teda neviem, či ho niekedy mať budeme.

Idem sa teda snažiť ďalej žiť a pracovať a prestať míňať také neskutočné množstvo peňazí na vyplnenie diery v mojom vnútri.

Džejn.