Sen verzus realita

Dva dni po sebe sa mi snívalo, že som bola niekde s otcom, vlastne s celou rodinou, na nejakom výlete či dovolenke. A vtedy mám naozaj pocit, že stačí iba otvoriť dvere do jeho izby a bude tam.

Keď idem variť niečo, čo viem, že by si mohol dať aj môj otec, pocítim impulz ísť spýtať sa ho. Keď neviem, kedy môžem zavolať alergológovi (a fakt som sa to snažila nájsť na internete, ale neúspešne), ťahá ma to do otcovej izby. Keď niečo odfotím, keď si kúpim niečo nové a zaujímavé, chcem sa o to s ním podeliť, aj keď jeho reakcie na moje nové blbostičky bývali posledné roky celkom vlažné. Keď mám otázku, ako sa robí niečo, čo on už robil mnohokrát, chcem sa ho ísť na to spýtať, požiadať ho, nech mi to vysvetlí. Je toľko vecí, ktoré v tejto domácnosti robil iba on a nikdy sme ho nenechali, nech nás naučí, ako sa robia. Je toľko vecí, ktoré v tejto domácnosti mal v pamäti iba on (napríklad také heslá k relatívne dôležitým súčastiam tejto domácnosti) a nikdy sme ho nepožiadali, nech nám ich prezradí. Lebo sme predpokladali, že odíde pomaly, niekedy v ďalekej budúcnosti a bude mať čas napísať nám ich. Je toľko destinácií, na ktoré z tejto domácnosti šoféroval iba on. Vždy, keď sme išli na výlet alebo zimnú dovolenku, bol za volantom on. (Obchvat okolo Viedne fakt neviem, kto z nás najbližšie bude skúšať zdolať.)

Keď sa mi o ňom sníva, mám pocit, že mi z toho už o chvíľu začne šibať. Akoby som bola rozpoltená a neprítomná, rozhodne nepripúšťajúca si, čo sa stalo, a tie sny mi to akurát tak potvrdzujú. V nich je tak blízko, tie sny sú také živé, že keď sa zobudím, zdajú sa byť skôr spomienkou ako snom.

Vraj čas lieči. Ja si však myslím, že ho hlavne musím nechať, aby moju bolesť zmierňoval. A to veľmi zjavne nie je v mojej náture.

Džejn.