Predtuchy a naplnenia

Po tom, ako môjho otca odviezli do nemocnice, aby sa tam pokúsili vyliečiť ho z Covidu, asi na tri naplnenia práčky som prala jeho paplóny, vankúše, deku a obliečky. A nejaká časť mňa si hovorila, že načo to periem, keď to po jeho smrti budem musieť prať znova.

Tejto časti som príliš nevenovala pozornosť, prišlo mi pravdepodobnejšie, že sa z tej nemocnice už nevráti, ako to, že príde domov, ale nie na dosť dlho na to, aby sa tá posteľná bielizeň znova stihla zašpiniť. No presne to sa stalo. Aj sa mi snívalo o tom, že sa s ním lúčim, ale taktiež som si to príliš nevšímala, lebo určite to nebolo po prvýkrát, čo sa mi do sna vkradla smrť niektorého mne blízkeho človeka. Nie, že by sa to stávalo nejak extra často, ale v psychickom rozpoložení, v akom som bola, mi to rozhodne neprišlo nejak príliš zvláštne.

Cítila som sa zle za to, že som s ním nedokázala poriadne komunikovať a nechávala som to na ostatných, ale bola to jediná možnosť, ako veci vytesniť a dokázať aspoň ako-tak fungovať. Počúvať jeho zmätené slová by ma zrejme aj tak viac bolelo, ako bolo mne či jemu osožné. Ale hej, možno som sa mala snažiť byť viac pri ňom a nebyť tak hrozne sebecká, veď by som sa iba psychicky zrútila a on by možno ešte žil.

Polemizovať nad tým nemá príliš cenu, len vždy keď objímem svoju mamu, uvedomím si, že už nikdy nebudem môcť objať svojho otca. A napríklad ma dokáže rozhnevať, keď v nejakom seriáli vidím, ako sú položiví v nejakom "medzisvete" s mŕtvymi a ako s nimi komunikujú a tešia sa, že ich vidia. Akokoľvek veľmi by som chcela vidieť svojho otca živého, takého, aký bol, kým ho nedostal Covid, neviem, či vôbec chcem veriť v nejaké opätovné videnie sa niekde inde ako tu. Pre mňa už nikdy nebude existovať inak ako v spomienkach, snoch a na fotkách a videách, a tak trochu dúfam, že ho v nejakom "inom svete" nikdy neuvidím.

Asi pozerám priveľa Once Upon a Time. Už som v polovici piatej série zo siedmych.

Džejn.