Prázdno a prázdnejšie

Absolútne nič ma nebaví. Aj keď sa mi niečo napríklad v práci relatívne podarí alebo to teda aspoň nezbabrem, vôbec nepociťujem zadosťučinenie. Ani trochu ma nepoteší, že som vyrobila nový test, ktorý hneď na prvýkrát zbehol bez chyby. Okamžite po jeho dokončení sa začnem nudiť a neviem, čo ďalej a obťažuje ma, že si musím vybrať ďalšiu pracovnú činnosť, ktorú treba spraviť.

Už dlho fungujem dosť zlým spôsobom, ale tieto pocity sú aj pre mňa nové. Možno sa cítim nestimulovaná, tým že nemôžem nikam poriadne chodiť a nemám žiadne hlbšie konverzácie. Trvá mi dlho rozhodnúť sa, že pôjdem von, musím sa neskutočne premáhať. Ale ani doma sa mi nič nechce robiť. Nechce sa mi pozerať ďalší diel seriálu, nechce sa mi pracovať, nechce sa mi skladať puzzle, nechce sa mi rozmýšľať nad tým, čo si uvarím ako ďalšie jedlo. Ale keď sa rozhodnem, variť sa mi už celkom chce.

Stimulovať sa teda snažím nakupovaním. Je to fakt celkom zlé, minúť asi 150 eur za jeden predĺžený víkend na sprostosti, o ktorých ani nie som presvedčená, že ich chcem. Lebo určite sa nejdeme baviť o tom, že by som čokoľvek z toho, čo som si kúpila, naozaj potrebovala. Včera som si chcela spraviť nejaký záväzok, že ak si už do konca apríla nič neobjednám, iba počkám na veci, ktoré mi majú prísť, tak si potom v máji dovolím objednať niečo z Lush. Ale keď som sa nad tým tak zamyslela, tak mám vlastne pocit, že už ani tie veci z Lush by mi nepriniesli radosť, ani len dostatočne chvíľkovú. A nemám rada kuriérov.

Chcela som si dnes ísť kúpiť polievku v kornútku do Soupculture, ktorej prevádzku konečne otvorili aj v Bratislave. Minulý aj predminulý (a tuším aj predpredminulý?) rok som bola kvôli tomu až v Košiciach a teraz sa mi splnil sen a prišli sem. Ale neviem, kde by som asi tak tú polievku zjedla, keďže domov z mesta ju v tom jedlom kornútku, ktorý sa pomaly rozmáča, nedonesiem a jesť na verejnosti by sa asi teraz nemalo? Keby som vedela o mieste, kde budem dostatočne ďaleko od ľudí a zároveň nebudem v revíri bezdomovcov, tak by som si po tú polievku išla. No takto ma všetky okolnosti akurát tak od toho odrádzajú. Aj to sneho-slnečné počasie, čo je vonku.

Divné je aj to, že sa mi nechce ani spať. Kedysi bol spánok môj útek, moje útočisko, ale teraz do postele skôr ako o ôsmej nevleziem, a aj vtedy ešte tak 2 hodiny browsujem Instagram alebo Youtube a až potom idem spať. O čítaní kníh ani nehovorím, tejto kedysi milej činnosti sa tuším na blízke mesiace vzdávam, lebo nedokážem obsedieť a dostatočne sa sústrediť.

Keď je vonku chvíľu pekne, hovorím si, že sa idem prejsť, ale keď si uvedomím, že vlastne nemám kam ísť a aktuálne je vonku menej ako 10 stupňov, celkom ma to prejde. Jednoducho neviem, čo so sebou.

Džejn.