Poznačená

Ako malá som chcela mať kamarátky. Chcela som patriť do nejakej skupiny dievčat. Chcela som chodiť na návštevy domov. Nepotrebovala som byť obľúbená, chcela som iba byť pozvaná s x ďalšími a nie skoro sústavne vynechávaná. Teda myslím, že to mohlo byť nejako takto. Lebo naozaj si to nepamätám.

Viem, že keď som sa prvýkrát porezala, cítila som sa sama. Cítila som sa zle, ale mala som pocit, že na to vlastne nemám žiadny validný dôvod. Nevedela som, ako prilákať pozornosť svojich vrstovníkov, tak som chcela aspoň pozornosť dospelákov. No nie svojich rodičov, ale učiteľov. Trochu z toho viním všetky dramatické seriály z medicínskeho prostredia, ktoré som pozerávala. Že tam na to, aby sa o človeka niekto zaujímal, musí byť fyzicky zranený. Že nie je podstatné, keď psychicky trpím, lebo sa so mnou nikto poriadne nebaví (a nikto sa so mnou nebaví, lebo sa tvárim neprístupne, aby si dospeláci všimli, že mi je psychicky zle), ale musí mi byť niečo fyzicky, aby mi niekto venoval pozornosť. No chcela som iba istý druh pozornosti, nechcela som, aby sa čokoľvek dostalo k mojim rodičom (aj keď som presvedčená o tom, že sa dostalo). Akurát že tak to nefunguje. Je predpoklad, že keď sa snažím o pozornosť okolia, zrejme sa mi jej nedostáva dostatok doma. Čo fakt neviem, či bola pravda, ale mám pocit, že som to tak nikdy nevnímala. Veď som mala pomaly všetko, na čo som ukázala prstom. Aj keď možno mi chýbalo niečo iné ako hmotné veci a výlety.

Každopádne som si teda začala ubližovať, aby bolo navonok vidno, že sa cítim zle. A zároveň, aby som sa mohla cítiť zle za to, že si ubližujem a upadla som tak do bludného kruhu, kedy sa zdalo, že sebapoškodzovanie proste potrebujem k prežitiu, a prestať by vyžadovalo až príliš veľa úsilia. Keďže som však nechcela, aby sa na moje rany pýtali moji rodičia, bolo značne náročné mať ich na miestach, kde by ich niekto videl. Začínala som a dlho som si rezala iba ramená, ktoré som si mohla doma zakryť krátkorukávovým tričkom, ale v škole odokryť bezrukávovým. Ďalej som si rezala stehná a postupne som prešla aj k iným spôsobom a častiam tela. Na vysokej škole to boli dosť často aj predlaktia, ktoré mám posiate skoro neviditeľným, ale predsa celkom veľkým množstvom jaziev.

Keď začala pandémia, ubližovala som si relatívne sporadicky, lebo konečne prišlo niečo, kvôli čomu som mohla mať na nič náladu a dávalo to zmysel. Akurát stále to nebolo úplne ono, lebo to bolo niečo, čo prežívali všetci a všetci sa s tým nejak museli vyrovnávať. Až teraz prišla tá rana toho, že v mojom živote sa udialo niečo, čo mi dáva dôvod cítiť sa zle. A síce za posledný rok utrpelo stratu blízkeho človeka veľmi veľa ľudí, no minimálne vo svojom okolí zatiaľ nepoznám nikoho iného, komu by zomrel otec takým spôsobom ako ten môj. Neviem prečo, ale akoby som už nepotrebovala vyrábať si iné bôle, keď mám tento.

Od smrti svojho otca som sa zatiaľ neporezala. Ešte síce nie je dôvod na akúkoľvek oficiálnosť a zaprisahávanie sa, že to už nikdy neurobím, ale je to začiatok. Aj keď tento začiatok vznikol z niečoho úplne strašného a strašne bolestivého. A nie že by to, že mi zomrel otec bol môj doživotný free pass na to, že budem smutná a nesústredená a rozpadávajúca sa, ale mám svoju "vytúženú" tragédiu, pri ktorej je spoločensky akceptovateľné, že ma poznačila.

Hoci, ako uvedomelý človek by som namiesto hovkania si v nej, mala nájsť niekoho, kto mi pomôže preniesť sa cez ňu. No to je zas na iné dlhé rozprávanie. (A okrem iného, ja a uvedomelá? To ťažko.)

Džejn.