Pandemická Veľká noc #2

Myslím, že tento blog ani nevie, ako sme zvykli tráviť Veľkú noc predtým, ako bola celosvetová pandémia. (Alebo som sa už o tom niekedy zmienila, ale fakt si to nepamätám.) Teda takto.

Chodievali sme k našim známym, je to rodina kamarátky mojej mamy, a na ich záhrade sme zbierali čokoládové vajíčka a iné veľkonočné sladkosti. My znamená môj brat, dcéra kamarátky mojej mamy, ktorá je o 9 mesiacov staršia od môjho brata, a ja, ktorá som o 6 rokov staršia od môjho brata. Túto tradíciu sme zaviedli snáď keď bol môj brat ešte škôlkar, a každý rok sme sa takto stretli, občas s nejakými pridanými členmi. Ale naša trojica zostala, až sa to minulý rok rozsypalo. A tento rok síce bola možnosť túto tradíciu obnoviť, ale ja som si povedala, že radšej ešte počkám a nebudem riskovať pokutu, keďže navštevovať iné domácnosti je teraz vlastne zakázané. A ak mám byť úplne úprimná, vo veku skoro 25 rokov, sa mi už až tak zbierať sladkosti po záhrade nechce. Túto tradíciu teda prenechám ďalšej generácii, ktorá pomaly vyrastá v rodine maminej kamarátky. Predsalen je milšie pozerať sa na pobehujúce 5-ročné deti ako na mladých dospelých, ktorí hneď objavia všetky skrýše.

Svoju tohtoročnú Veľkú noc by som teda opísala zhruba ako voľné dni, na ktoré som si nemusela brať dovolenku. Nerobila som nič zvláštne, ani som nevybrala zo skrine výzdobu. Akurát včera som napiekla linecké koláčiky, na ktoré som sa chystala asi od piatku. Pozrela som si prvú sériu Russian Doll (odporúčam!), bola som na prechádzke, na ktorej som trochu prevetrala svoj nový kompaktný foťák, objednala som si kopu nepotrebných vecí, o ktorých ani nie som poriadne presvedčená, že ich vôbec chcem, natočila som dve videá, ako už býva zvykom na začiatku nového mesiaca a inak som sa snažila zabíjať čas Youtubom a Netflixom a varením a jedením.

Moja tohtoročná Veľká noc teda nebola žiadna sláva a naozaj dúfam, že tú budúcoročnú už budem môcť tráviť v prítomnosti ľudí, s ktorými nebývam v jednej domácnosti. A teraz hor sa naspäť do práce.

Džejn.