Nikdy nič nebude dosť

Stále mám chuť niečo nakupovať. Teda skôr objednávať. A kým tie veci neprídu, mám chuť objednávať ďalej.

Možno keby som mohla byť vypustená spomedzi stien tohto bytu do obchodov medzi všetkých ostatných, aspoň trochu by to zahnalo môj hlad po hľadaní nových vecí. Možno keby som namiesto ulievania sa znova pracovala. Ale PNku mám pandemickú, takže vraj povinne 14 dní pekne doma. Aj keď môj PCR test bol negatívny, takže som zrejme koronu ešte stále nemala. (Nie, že by som ju chcela mať. Len konštatovanie skutočnosti.)

Trochu som si poupratovala a reorganizovala izbu. Stále to tu pomaly vyprázdňujem, asi aby som to mohla znova zaplniť. Ale možno ani nie. Mám vytriedené veci na darovanie, len ich nemám komu darovať. Spolieham sa na to, že raz bude fungovať miesto, kde budem môcť odložiť pre mňa nepotrebné veci, ktoré si následne bude niekto môcť zobrať. Čosi také bolo v Auparku niekedy okolo Vianoc. Že prines nechcené hračky a niekto si ich zoberie. Myslím, že som tam odniesla nejaké svoje knihy, keď som ešte nevedela, aké ľahké ich je poslať na výkup a dostať za ne aspoň nejaké drobné. O chvíľu budem mať iba Aljašku, Explove básne s venovaním, dve receptové knihy a inak všetky ostatné knihy iba elektronicky. Síce milujem pohľad na police zapratané knihami, ale vlastniť ich mi príde až príliš zväzujúce. Jedna vec je kupovať si oblečenie, ktoré sa aspoň časom opotrebuje, alebo prstene, ktoré sa napríklad dajú neskôr darovať, ale knihy má človek stále na očiach. A ja sa občas cítim zle aj za vlastnenie tej Aljašky, keď mi aj tak väčšinu času iba sedí na polici a chytá prach. Tak som si ju asi pred dvomi týždňami znova po nejakom čase prečítala, myslela som si, že jej dám posledné zbohom, ale zistila som, že sa s ňou asi nedokážem rozlúčiť. Ešte stále ma totiž tak trochu máta cieľ, ktorý som si raz v svetlej chvíľke vytýčila, a to že do nej chcem podpis od Johna Greena. A e-kniha sa podpisuje celkom ťažko.

Vždy, keď si myslím, že si už ani nemôžem dovoliť kúpiť nič ďalšie, príde nuda a možno nechuť k budúcnosti, a tak znova otvorím Sashe, ZOOT alebo stránku nejakého sekáču a hľadám, až kým nenájdem niečo, čo sa mi aspoň trochu zapáči. Naposledy to boli sukne, stále ma neprestávajú mátať prstene, a o chvíľu príde čas na bezrukávové tričká. Furt niečo.

Nespokojnosť narastá, nepokojnosť taktiež, strach prevláda a ja netuším, kam tie veci vlastne kedy vôbec plánujem nosiť.

Džejn.