Nemám silu na to, aby som sa cítila horšie

Nechodím rada taxíkmi. To je proste fakt. Pokiaľ moja pamäť siaha, nikdy som nešla taxíkom sama. Vždy iba s niekým iným, či už s otcom, bratom, frajerom alebo celou rodinou.

Nikdy som sa necítila cestou v taxíku komfortne, a to ani pred tým, ako som čítala o všelijakých obťažovačkách a obchytávačkách, ktoré sa mne osobne nikdy nestali. Vynútený small talk ma znervózňuje a sadnúť do auta niekomu cudziemu a byť odkázaná na to, či sa náhodou nerozhodne odviezť ma úplne inam, ako chcem, mi proste príde nebezpečné vo všetkých ohľadoch. Je pravda, že párkrát (minimálne dvakrát) som už sadla do auta mužovi, ktorého som poriadne nepoznala. No predsalen som ho poznala aspoň trochu, nevideli sme sa po prvýkrát. Vtedy som mala chuť na dobrodružstvo, vtedy som mala chuť vystúpiť zo svojej komfortnej zóny, spraviť niečo v mojich očiach rebelské, čoho som sa bála a bola som odhodlaná iba slepo veriť, že mi ten človek nič nespraví. (A nespravil.)

Teraz, keď sa so mnou deje ktoviečo, už pomaly týždeň sa cítim chorá a keď pomyslím na to, že by som sa na PCR test mala nechať zaviezť taxíkom, v hlave cítim tlak, akoby som ju mala vo zveráku a bolesť hrdla sa vracia, aj keď už bola pomaly preč, akosi sa necítim na to, aby som sadla niekomu cudziemu do auta. Cítim sa zraniteľná a takto ma teda do taxíku nikto nedostane.

Ono to vlastne padlo na tom, že človek u nás v práci, ktorý vybavuje objednávanie na PCR test, ktorý mi preplatí zamestnávateľ, na mieste, ktoré je ku mne asi najbližšie, mal včera aj dnes dovolenku. Preto som sa rozhodla objednať sa cez korona gov systém, kde sa však na PCR test nedá zvoliť deň, v ktorý chcem ísť na testovanie. Takže som dostala z môjho pohľadu náhodne vybraný termín (zrejme prvý dostupný) a miesto, kam sa nemám šancu dostať inak ako autom, keďže do MHDčky ako potenciálny šíriteľ vírusu nemám vstupovať. Vlastne (skoro) všetky miesta, kde robia PCR testy, sú príliš vzdialené na to, aby som tam zašla peši, ale keby mi to vybralo iný deň, mohol ma zaviezť brat. Lenže akurát v pridelený deň má môj brat iný, dôležitejší program. Takže som sa akurát tak znova vystresovala. Tuším som iba potrebovala pár dní pokoja, a toto tomu naozaj vôbec nezodpovedá.

Ja viem, mala som sa už dávno prestať báť šoférovať a mohla som sa na ten test odviezť sama. Ale tak čo si budeme hovoriť, strach bol vždy prisilný a zatiaľ som sa kamkoľvek som potrebovala, vedela dostať aj hromadnou dopravou alebo autom s niekým, koho poznám. Prípadne ma v akútnych prípadoch prišiel zachrániť môj otec.

Džejn.