Náhradníci

Pri pozeraní filmov a seriálov, kde sa nejakým spôsobom zápletka dotýkala toho, že niektorá z postáv vyrastala bez otca alebo jej počas deja otec zomrel, vždy som pocítila veľkú vďačnosť za to, že môj otec je nažive, že moji rodičia nie sú rozvedení a že nemusím riešiť, koho si moja mama kedy prinesie domov. A hlavne nemusím riešiť žiadnych starších mužov bývajúcich v tej istej domácnosti ako ja, ktorí by mi mohli nejako ublížiť, s ktorými by som si mohla nerozumieť a mohli by odísť, skrátka som bola rada, že som ušetrená hocijakých trablí, ktoré sú spojené s neprítomnosťou môjho otca a zároveň manžela mojej mamy.

Teraz som už síce dospelá a ak by som si s nejakým potenciálnym budúcim mužom mojej mamy nesadla, keď sa odsťahujem, v podstate by som ho čisto teoreticky ani nemusela vídať. Takže ešte stále som vďačná za to, že som ako dieťa, tínedžer a mladý človek do veku necelých 25 rokov pri sebe mala svojho otca, no ak mám pravdu povedať, celkom sa desím toho, čo by mohla priniesť budúcnosť. Môj otec je v mojich očiach jediný, ktorý kedy bol s mojou mamou a zvykať si na niečo iné, mi príde absolútne nepredstaviteľné. Ale možno je to iba tým, že od jeho smrti ešte poriadne neprešli ani dva mesiace, moja mama stále nosí von iba čierne a tmavomodré oblečenie a ja tu už veľmi nemiestne splietam plány o nejakom jej ďalšom mužovi. Len mi to proste tak napadlo, ako aj veľa iných vecí ohľadom toho, že tu môj otec už nie je a nikdy nebude, čo si naozaj veľmi často musím pripomínať. Lebo čím ďalej, tým častejšie sa mi do hlavy tlačí myšlienka, že kedy už konečne príde naspäť domov.

A keď uvidím jeho kľúče na jeho poličke, nejaká malá časť zo mňa si na sekundu pomyslí, že výborne, po takom dlhom čase je už naspäť v bezpečí v tomto byte. A potom príde úder reality. 

Džejn.