Má to vôbec zmysel?

Vždy, keď sa moja myseľ rozhodne ísť sa túlať, moje myšlienky vedú k nemu.

Rozmýšľam nad veľa aspektami nášho spoločného života.

Nad výletmi.

Momentmi.

Frázami.

A všetkými inými spomienkami, ktoré sú mi v danej chvíli niečím pripomenuté.

Neviem, ako sa vyrovnáva s niekoho smrťou.

Doteraz som to nepotrebovala vedieť.

A teraz potrebujem.

A neviem.

Neviem, kde hľadať pomoc.

Neviem, ako o ňu požiadať.

Neviem, ako sa prestať cítiť zle za to, že cítim, že nejakú pomoc potrebujem.

Nezvládam to.

Nezvládnem to.

Nie takto.

Džejn.