I'm so tired it feels like I could die

Už pomaly dva týždne nič poriadne nerobím. Mala by som byť zdravá, oddýchnutá. Namiesto toho som taká unavená, že mám pocit, akoby ma niečo permanentne tlačilo k zemi. Stále sa mi zíva, ale takým spôsobom, ako po vyšľapaní schodov - akoby som nemala dosť kyslíku a moje telo sa snažilo zívnutím dostať dnu nejaký naviac.

Je to divné. Cítim sa divne, zahmlenejšie ako zvyčajne, ubolenejšie ako zvyčajne. Bolí ma chrbát, ľavá časť brucha, najviac tesne pod rebrami a cítim tlak v hlave, miestami prechádzajúci do mravčenia. A píšem to sem preto, lebo sa bojím, že keby som to povedala obvodnej, aj tak by nevedela, čo s tým a akurát by do mňa pchala ďalšie lieky. Alebo by ma poslala na nejaké vyšetrenie, ktoré nevedia spraviť v najbližšej poliklinike.

Ak prežijem ešte tak mesiac v takomto stave, asi sa jej posťažujem, ale teraz mi ešte ani neskončila PNka z dôvodu predpokladaného covidu a už by som chcela riešiť niečo iné. Okrem toho toto všetko môže byť aj z nedostatku pohybu (alebo zhoršené nedostatkom pohybu), tak sa snažím nerobiť paniku. Aj keď teda uznávam, že mi to príliš nejde. A tým sa to zrejme ešte viac zhoršuje.

Ono ak to nie je nič extra hrozné, tak nejaký čas vo fyzickej nepohode by som mala byť schopná prežiť. No samozrejme, že sa bojím, že je to nejaká rakovina, ktorá sa mi už rozbehla do celého tela, keďže som mierne bolesti, ktoré sa objavili niekedy takto pred rokom, úspešne ignorovala. Nemám rada lekárov a teraz by som po vyšetreniach behala ešte stále celkom nerada. Vlastne po vyšetreniach by som behala nerada aj keby nebol covid, ale vtedy by som aspoň mohla mať so sebou svojho otca, ktorého som vždy dokázala presvedčiť, aby so mnou išiel na prvé vyšetrenie na novom mieste. Lebo nikdy neviem, kam ísť, koho sa spýtať, čo robiť, kde podať papier, keď som niekde, kde som ešte nebola.

Nelúčim sa, aj keď mám pocit, že by som sa možno mala.

Džejn.