Hromady nepotrebných vecí

Bola som hlúpo zvedavá a chcela som vedieť, akú poslednú fotku, na ktorej som, môj otec odfotil na svoju zrkadlovku. Bola to fotka z Vianoc, z rozbaľovania darčekov.

Tak ma trochu zamrzelo, že minulý rok som sa naozaj snažila sústrediť sa na čaro Vianoc a prítomného okamihu počas Štedrého dňa, lebo som prepokladala, že to budú moje posledné (čo samozrejme ešte stále nie je úplne vylúčené), a preto som nevytiahla foťák a neodfotila ani jednu jedinú fotku. Posledná fotka, ktorú som odfotila a na ktorej je môj otec, ani netuším, kedy vznikla, a teraz ju hľadať nejdem. Ale vedela som, že existuje fotka z obedu po mojich inžinierskych promóciách (júl 2019), ktorú odfotila mama mojej kamarátky (a.k.a. kamarátka mojej mamy, jedna a tá istá osoba), na ktorej si rozbaľujem darček od rodičov a pri mne stojí môj otec. Táto fotka bola (ak si správne pamätám) odfotená mobilom a vnútri v reštaurácii nebolo úplne úžasné svetlo, ale aj tak je nejakým zázrakom nerozmazaná. Na tejto fotke sme obaja zahľadení na darček (retiazku) v mojich rukách a obaja sa tak priblblo usmievame. Vidieť môjho otca usmievať sa na nejakej fotke je pre mňa celkom vzácne, keďže väčšinou fotí on a fotky iných ľudí, na ktorých by bol zachytený, sa ku mne príliš často nedostávajú.

Pri pohľade na túto fotku som si okrem toho, že som rada, že vznikla, uvedomila, že môj otec má v truhle oblečené to isté, čo mal na mojich promóciách. Keďže väčšinu času pracoval z domu (aj keď nebola korona), resp. nemal príliš častý dôvod obliecť si oblek, vlastnil de facto jednu bielu košeľu, jedny slušné nohavice, jedno sako a jednu kravatu, ktorú aj keď nemal na sebe, bola uviazaná. Takže tieto veci sme mu vybrali do hrobu, lebo zjavne nebudeme nakupovať nič nové niekomu, koho idú zahrabať do zeme a okrem toho, načo si nechávať jeho slávnostné oblečenie, keď by ho už aj tak nikto nikdy nevyužil. O jeden outfit, ktorého sme sa raz museli zbaviť, menej. A tak zostalo iba ďalších 20 obnosených polokošieľ, domácich tričiek, svetrov, ktoré kúšu všetkých okrem môjho otca, a nohavíc, ktoré boli na stehnách už toľkokrát roztrhané a zašité, že by to nikto nedokázal zrátať.

Okrem oblečenia zostalo po mojom otcovi samozrejme aj veľa iných hmotných vecí, v neposlednom rade napríklad knihy jeho mŕtvej mamy, s ktorých roztriedením, vyhodením, či darovaním si dával načas, lebo veď tomu sa bude venovať, keď bude na dôchodku. Ja viem, prečo sa už roky snažím znova si nevytvoriť obriu knižnicu fyzických kníh, ktoré by som ľúbila, a prečo sa pomaly zbavujem čo najväčšieho množstva vecí, ktoré by po mojej smrti boli iba na príťaž. Ale elektroniku, podobne ako môj otec, iba zbieram, resp. prekladám z mojej izby do iných zákutí tohto bytu, aby som tie veci nemala na očiach. No to nič nemení na tom, že môj predošlý notebook a aj ten pred ním sa stále nachádzajú niekde medzi stenami tohto bytu. Takisto ako aj všetky moje staré mobily. Nuž, sme proste hoarderi elektroniky, lebo čo ak sa to náhodou zíde, že. A uznávam, že niektoré veci sú na niečo užitočné, ale keby som dostala voľnú ruku, všetky tie čiernobiele Siemensy a Nokie a všetky káble k nim by už dávno boli skončili v koši na elektroodpad v Alze, notebooky by boli predané na súčiastky a obrie 20 rokov staré monitory by som tuším pomaly začala ponúkať múzeám. Aj keď si nie som úplne istá, či tie ešte naozaj stále máme.

Veľa priestoru v tomto byte je zaprataných spomienkami, generácie starými fotkami, detským oblečením, ktoré si myslím, že už nikdy nikto nevyužije, spomínanou elektronikou, hračkami, s ktorými sa už nikdy nikto nepohrá, knihami, ktoré už nikdy nikto neotvorí. A ja len dúfam, že keď sa raz odhodláme z tohto bytu všetci odísť, že budeme mať to srdce s väčšinou vecí sa rozlúčiť a nevláčiť úplne všetko so sebou.

Hromady nepotrebných harabúrd ma rozčuľujú. Možno preto, že o nich nič neviem, možno preto, že aj keď som o nich možno niekedy niečo vedela, už si nedokážem spomenúť.

Džejn.