Úprimnú sústrasť

Slovné spojenie úprimná sústrasť som nikdy poriadne nechápala. Prišlo mi to ako niečo naučené, čo sa iba hovorí zo spoločenského donútenia, a preto je to pre mňa akési nereálne a istým spôsobom neúprimné. Akosi akoby neviem, čo tým je myslené, keď niekto toto slovné spojenie povie alebo napíše.

Rozhodne som teda nečakala, že sa ma tak skoro toto konkrétne slovné spojenie bude týkať. Že to budem ja, komu bude niekto vyslovovať úprimnú sústrasť a kto bude musieť dookola odpovedať ďakujem. Nie že by som sa chcela nejak príliš sťažovať, je pekné, že ľudia, ktorých ledva poznám, napíšu pod môj príspevok na Instagrame aspoň niečo alebo mi napíšu správu ľudia, s ktorými som sa pár rokov nerozprávala. Len mi to občas príde také, že to robia, aby sa nepovedalo alebo aby zo seba mali lepší pocit. Skrátka, že to nemyslia úprimne, že je to iba fráza, ktorú použijú, lebo si možno myslia, že sa to od nich očakáva. Ale to zrejme iba pretavujem svoje pocity k tomuto slovnému spojeniu na druhých ľudí.

Vec sa má teda tak, že môj otec zomrel. Po tom, ako po troch týždňoch v nemocnici, kde sa mu podarilo zotaviť z covidu natoľko, že ho pustili domov, to po troch týždňoch doma nakoniec predsalen vzdal. A je to hrozné a bolí to. (A áno, ja viem, že covid a jeho následky zobrali z tohto sveta za posledný viac ako rok už veľa ľudí, ale mám pocit, že tento náš prípad by mohol byť jeden z mála, možno jedinečný.)

Neviem, čo viac k tomu teraz napísať, aby to neznelo príliš nahnevane, ale tak hnev je jeden z krokov v procese smútenia. Len možno nie je úplne fér vybíjať si ten hnev tu v písmenkovej forme. Teda zatiaľ iba toľkoto. Opatrujte sa.

Džejn.