Predstavy

Mám taký divný talent, že si dokážem veľmi živo predstaviť, v podstate až prežívať isté vymyslené situácie. Čo aktuálne nie je úplne ideálny stav.

Reálne som nevidela, čo presne sa stalo s mojím otcom tesne pred tým, ako skončil na zemi pod balkónom o 7 poschodí nižšie. Ale predstavujem si to a tie predstavy nedokážem zastaviť. Od včera mám zase ďalšiu predstavu, ktorá sa bije s tou prvou a to takú, že sa nám podarilo zachrániť ho, lebo som dostatočne skoro vydedukovala, čo ide spraviť a s pomocou mamy a brata sme tomu zabránili.

Nič z toho sa však nestalo. Ja som ho nevidela, moje posledné slová smerované na neho boli týkajúce sa toho, že tlačiareň nechce tlačiť, ale moja myseľ si hlavne v noci nechce dať pokoj. Stále mám pred očami to, ako sa drží zábradlia, prekladá cezeň rýchlo najprv jednu nohu, potom druhú a ja iba stojím paralyzovaná a dívajúca sa na to, ako sa mi pred očami deje asi jedna z najhorších vecí, aké človek môže zažiť.

Prežívajúc jeho smrť v tomto byte je dosť zlé, hlavne pre to, lebo tu po ňom zostalo tak strašne veľa (nedokončených) vecí a fotiek a receptov na jedlá, ktoré varieval iba on, a potom spomienok na všetky miesta, kde sme spolu boli. Bolí to a ešte stále sa to z časti zdá nereálne, pretože tri týždne bol v nemocnici a síce tie posledné skoro tri už doma, ale vlastne akoby to ani nebol on. A celá táto situácia je pre mňa už dlho nereálna a ani sa nesnažím naschvál presviedčať sa, že sa to nedeje a neudialo, ale obranný mechanizmus môjho mozgu to všetko poriadne zahmlieva. Teraz to možno ani necítim tak hrozne, ako potom neskôr, keď sa znova všetko otvorí a ja budem mať možnosť ísť znova na miesta, na ktorých si ho pamätám. Potom to ešte len bude masaker.

Nateraz dokážem zaspať iba s podcastom v ušiach a občas mi ani to príliš nepomáha.

Džejn.