Otcovia a dcéry

Ono je na tom asi najviac hlúpe to, že občas mám ešte stále pocit, akoby bol môj otec iba na chvíľu niekde preč. Alebo na dlhšiu chvíľu niekde preč. Ako bol predtým tri týždne v nemocnici a zavolal mi iba raz, tak aj teraz ešte v kútiku duše očakávam, že sa mi ozve. A keď počujem buchnúť výťahové dvere, očakávam štrngot kľúčov v zámke a jeho príchod.

Nedokážem poriadne uchopiť to, že najbližších 20 rokov, ktoré tu ešte minimálne mal šancu byť, tu už nebude. A ja bez neho budem musieť prežiť nie iba polovicu, ale väčšinu svojho života (hej, rátam teraz s tým, že sa dožijem aspoň 80-tky). Možno by som mala ľutovať jeho a nie seba, ale myslím, že v tom som nebola dobrá nikdy, tak prečo začínať teraz, keď mu už moja ľútosť naozaj vôbec nepomôže. Je preč, jeho hlas už nikdy nebudem počuť naživo, budem ho môcť zažiť iba reprodukovaný a nereálny a aj to bude ešte dlho viac bolieť ako pomáhať.

Na Silvester sme všetci spolu pozerali videá z môjho a bratovho detstva. Najhlavnejšími aktérmi sme teda boli my dvaja, ale samozrejme aj naši rodičia sa tam objavovali pomerne často. Podľa toho, ktorý z nich držal kameru, ten druhý sa zvyčajne aspoň mihol na zábere. A keďže kameru mala na starosti väčšinou mama, na veľa videách z dovoleniek a výletov, ktoré máme spracované na CD-čkách a ktoré chcel oco tesne po Novom roku preniesť do počítača, aby sa nám nestratili, je práve on. Akurát neviem, či je alebo vôbec niekedy bude niekto z nás na tom dostatočne psychicky v pohode na to, aby s tými videami niečo naozaj urobil.

Som celkom rada, že ma pred pár rokmi otec prinútil zoskenovať skoro všetky jeho filmy z foťáku, ktoré mal doma. Lebo myslím, že po jeho smrti by sa to už nikdy nespravilo. Takto aspoň niektoré fotky znova videl, zaspomínal si a robil si plány, ako na niektoré miesta ešte pôjde znova. Ono asi najviac bolia tie plány, ku ktorým sa už nikdy nedostane. More a hory a nové mestá a veľa projektov, ktorých mohol byť súčasťou. Všetko je preč a nikto z nás vlastne poriadne nevie prečo.

Dnes som prvýkrát od momentu, kedy zomrel, programovala. Ono síce to vyrábanie automatizovaných testov sa ani nedá poriadne nazvať programovaním, ale nejaké riadky kódu som napísala. A hneď keď som začala písať, rozplakala som sa, lebo som si naňho spomenula. Lebo si myslím, že som informatiku študovala preto, aby som k nemu mala bližšie, aby som aspoň občas rozumela tomu, o čom rozpráva, aby som sa vedela zapájať alebo aby som ho mohla požiadať o vysvetlenie niečoho, čomu som nerozumela. On bol studnica vedomostí o všetkom možnom a ja som nikdy nechápala, ako je možné, že si toho toľko dokáže zapamätať. Videl problémy, ktoré iní prehliadali a mal vlastný názor, ktorý si dokázal vyargumentovať a odôvodniť. Bol zanietený, ponorený do svojej práce, až natoľko, že si myslím, že práve to mu ku koncu robilo asi najväčšie problémy.

Možno za ním smútia jeho kolegovia, z ktorých ho viacerí poznali dlhšie ako som vôbec ja na svete, a možno svet didaktiky informatiky prišiel o jedného z jeho výnimočnejších ľudí, ale iba ja, ako jediná dcéra svojho otca som prišla o prvého muža vo svojom živote, ktorého budem odteraz vidieť a často aj hľadať vo všetkých ostatných, ktorých stretnem (o niečo viac ako doteraz). Daddy issues ftw.

Džejn.