Nespracované veci

Takto pred mesiacom, presne pred štyrmi týždňami, bol môj otec naspäť doma z nemocnice. Jeho príchod som označila ako pekný valentínsky darček pre našu domácnosť. Všetci sme si mysleli, že sa bude postupne aj keď pomaly zotavovať a že síce zrejme bude mať nejaké dlhodobé následky, ale že sa s nimi naučí(me) žiť.

Takto o dva dni už bude môj otec ležať v truhle, zahrabaný v zemi v hrobe označenom krížom, ktorý zatiaľ nikto nevie kedy budeme finančne schopní vymeniť za poriadny náhrobok. A my sa budeme musieť pohnúť ďalej, žiť naše životy iba so spomienkami naňho, nikdy viac si nevytvárajúc nové, v ktorých by figuroval. Nikdy. Viac. Neviem, či dokážem v týchto dňoch dostatočne pochopiť význam toho, že nikdy, naozaj nikdy už neuvidím svojho otca naživo. Neviem, ako sa s niečím takým zmieriť, neviem, ako s niečím takým žiť. Ako žiť s tým, že odteraz vždy, keď budem potrebovať niečo, s čím by som išla za ním, to nebudem môcť urobiť.

Hovorí sa, že človek si zvykne na všetko a ja verím tomu, že som dostatočne otupená svojou vlastnou mysľou, ktorá sa ma snaží chrániť, aby som vedela aspoň ako-tak fungovať. Ale zvyknúť si neznamená spracovať. A ja mám pocit, že toto je niečo, čo potrebujem naozaj spracovať, nie nechať to v sebe roky a roky hniť tak, ako tak strašne veľa vecí doteraz. Lebo tým ubližujem nielen sebe, ale aj druhým. Lebo možno práve preto, že som už mala veľa nespracovaných vecí, s ktorými som bola nespokojná, ale nemohla som to vyjadriť, som nedokázala byť dostatočne blízko pri ňom, keď to potreboval. Myslela som si, že tým, že som citovo vzdialená a snažím sa neukazovať svoje nešťastie s nastolenou situáciou, nič nekazím. Ale možno som pokazila úplne všetko. Lebo akokoľvek som sa snažila všetko zakryť, občas to zo mňa vytrysklo, a to nebolo príjemné pre nikoho.

Je márne plakať nad rozliatym mliekom, ale je to ľudské, takže sa tomu nevyhnem. Snažím sa pozerať sa dopredu, nájsť nejaké svetlo na konci tunela alebo nejaké jemné silver linings, no akosi sa potom cítim zle, keď nejaké pozitíva na vzniknutej situácii naozaj nájdem. 

Džejn.