Môj prvý pohreb

Mám za sebou svoju prvú účasť na pohrebe. Vyronila som veľa sĺz, aj napriek tomu, že som sa väčšinu času snažila aspoň trochu odosobniť od toho, čo sa dialo. No keď som počula plakať všetkých okolo seba, bolo ťažké nepoddať sa.

Pohrebný obrad našťastie nebol príliš zdĺhavý, vypočuli sme si pár všeobecných viet, potom nekrológ, ktorý napísala moja mama a nakoniec aj pár viet od ľudí, ktorí môjho otca poznali nielen ako kolegu, ale aj ako človeka. Vnútri pri truhle nás mohlo byť kvôli korona opatreniam iba 6, no vonku postávalo cca 30 ďalších ľudí, ktorí sa s ním prišli rozlúčiť.

Po prečítaní všetkého, čo sme chceli, aby bolo prečítané (a mojej rýchlej cik pauze, lebo zima, stres a môj močový mechúr nie sú kamaráti), sa truhla dala na vozík a nasledovala túra hore kopcom, na asi najvzdialenejšie miesto cintorína. Truhlu spustili do hrobu, potom obradník povedal ešte pár slov, a nakoniec kto chcel, ten mohol hodiť trochu hliny do hrobu. Ja som hodila hlinu (viac to teda boli kamene ako hlina) a zostala som pri hrobe, objímajúc sa s kamarátkou, počúvajúc ako kamenistá pôda, ktorú hádžu ďalší ľudia, dopadá na truhlu. Moja mama, bratia a kamoškini rodičia (jej mama je dlhoročná kamarátka mojej mamy) zatiaľ prijímali kondolencie od odchádzajúcich, čomu som bola rada, že som sa, aj keď trochu omylom, mohla vyhnúť. Povedať 25-krát ďakujem na vyslovenie úprimnej sústrasti by mohlo byť nad moje sily. Takto som zastihla iba posledné vyslovenie úprimnej sústrasti, ktoré, ak som správne rozoznala ľudí, ktorí sa skrývali za rúškami, bolo od rodičov mojej kamarátky z detstva. Naozaj som nečakala, že by som tam zrovna ich mohla vidieť.

Naspäť dole k autu sme sa nejako skotúľali, brat ešte zašiel po potvrdenie účasti na pohrebe, ktorý potrebuje on do školy a ja do práce, a potom sme proste išli domov. Objednali sme si jedlo z Roxoru, ja som mala ich burger prvýkrát a rozhodla som sa, že hneď začnem vegetariánskym. Takže pulled mushroom s rozmarínovými hranolkami bola úplná bomba, ktorú som do seba ládovala z posledných síl. Nabudúce (ak bude nejaké nabudúce) si musím capnúť po prstoch a keď už budem cítiť, že nevládzem, tak proste prestať jesť. Takto mi akurát tak zostalo strašne ťažko od žalúdku a ani asi hodinová prechádzka tomu bohvieako nepomohla. Čo ešte musím Roxoru strašne pochváliť, je ich karamelový dezert. Ak máte radi karamel, je to úplne úžasná mňamka. Ja som si síce objednala tiramisu, ktoré som zatiaľ ešte nemala dosť síl zjesť, ale ochutnala som z maminho karamelového koláčiku a fakt je to nebíčko v papuľke. A teda aj ten pulled mushroom burger mi naozaj veľmi chutil. Akurát ho bolo na mňa priveľa.

V rámci prechádzky som si išla vyzdvihnúť dve objednávky do Zásielkovne, jedno bola blúzka značky Armedangels a druhé praskajúce OXO tea guľôčky. Tá blúzka je dokonalá a na guľôčky sa už veľmi teším, ako si ich zajtra dám do ranného čaju. Aj včera som si bola po dve zásielky a jedna vec mi dokonca prišla poštou. Zjavne keď som nešťastná, tak nakupujem, aj keď by som sa v aktuálnej situácii, kedy postrádame človeka, ktorý by sa v tejto rodine dal označiť za chlebodarcu a neviem, či sa na účtoch nejako prejaví, že nás je v domácnosti o jedného menej, mala trochu krotiť. Ale už čakám iba na jednu vec, ktorú som si objednala ešte predtým, ako zomrel a majú mi prísť stravné lístky, ktoré, pozor na to, nebudú mínusová, ale plusová položka (prípadne možno nulová, ak sa ich rozhodnem dať mame namiesto toho, aby som si ich nechala). Nič viac si aktuálne kupovať neplánujem, aj keď sa samozrejme vždy nájde nejaká blbosť, po ktorej akože túžim. Najradšej by som bola, keby sa už konečne dalo začať míňať peniaze na kvázi nehmotné veci, ako vstupenky a lístky na vlak. No na to si ešte nejaký ten rok (až päť) zrejme počkáme.

Teraz sa idem snažiť existovať, pracovať ako doteraz a nejak pomedzi to pomáhať vybavovať, čo bude treba vybaviť. Dúfam, že vás žiadne pohreby v blízkej budúcnosti nečakajú.

Džejn.