Beznádejná

Povedzte mi niekto, ako mám ďalej existovať? Ako môže toto pominúť, ako môže niečo niekedy ešte dávať zmysel?

Jeho kľúče sú stále na poličke, akoby bol doma, zároveň však, viem, že nie je. Sníva sa mi s ním, raz že sa s ním lúčim, druhýkrát že prišiel naspäť domov. Musím si pripomínať, že sa nemôžem viac odvolávať naňho, nech niečo vyrieši, lebo všetko, čo teraz riešime, musíme vyriešiť sami práve preto, že tu nie je. Zabezpečiť, aby sa všetky faktúry posielali na mamin e-mail, aby bol na ňu prepísaný byt a z jej účtu odchádzali všetky potrebné platby. Ja bez neho ani neviem, v ktoré dni sa dá zavolať môjmu alergológovi, lebo iba on to vedel niekde nájsť. Neviem heslá na všelijaké potrebné miesta a keď prídem domov z prechádzky, mám nutkanie spýtať sa, ako sa má. Akoby som len dlho nebola doma a prišla som sa pozrieť, ako sa všetkým darí.

Je to ako zlý sen, celý svet, ako sme ho poznali do začiatku roku 2020, sa zrútil, a preto sa ani toto nezdá naozajstné. A vždy, keď si musím pripomenúť, že sa to stalo, strácam nádej v to, že bude lepšie.

Džejn.