Zima a tma

Nemôžem sa dočkať teplých slnečných dní. Dní, keď bude vo vzduchu cítiť nie jar, ale leto.

Neznášam sivotu zimných dní a príliš si ju pripúšťam, ale som človek, ktorý citlivo reaguje na svoje okolie. A keď v mojom okolí prší a ja sa nedokážem poriadne zohriať ani pod perinou vo svojej izbe, upadám do nekonštruktívnej smutnej nálady. Nič sa mi nechce. Nič sa mi nedarí. Nič ma nebaví. Ten film sa vlečie. Tá kniha ma nezaujíma. Neprestajne som smädná. A potom mi neprestajne treba cikať, a preto už dve hodiny nemôžem zaspať.

Medzi štyrmi stenami ma to nebaví. Za celý ten skoro rok som si nedokázala nájsť kreatívnu aktivitu, ktorú by som doma mohla robiť. Je to na zaplakanie. V týchto dňoch nevládzem existovať ešte o čosi intenzívnejšie. Už roky mávam obdobia bez motivácie, ale toto konkrétne trvá dlhšie ako zvyčajne. Zvyčajne sa mi aspoň raz za týždeň podarí nakopnúť sa a niečo v práci naozaj urobiť. Niečo, z čoho mám pocit, že som prispela, že som sa len tak neflákala. Tento týždeň som nemala ani jeden svetlý pracovný deň. Stále ma niečo rozptyľovalo, vytŕhalo zo sústredenia.

A tak sa cítim na nič. A stále sa mi nič nechce, z myšlienky na to, že je zajtra zase pracovný deň, mi je úzko. Chcem spať, tak strašne tvrdo, že ani nebudem vedieť, že je ráno. Chcem prespať celý deň bez jediného precitnutia, lebo potom sa nebudem mať šancu presvedčiť, aby som vstala a ešte skúšala zvládať každodenné povinnosti.

Aj keď viem, že keby som bola trochu menej tvrdohlavá a trochu menej by som sa bála, už dávno by som si dovolila prestať ich zvládať.

Džejn.