Pred zobudením

Akonáhle viem, že mám dovolenku, ten krásny deň, kedy ostatní pracujú, ale ja nie, som schopná vstať hodinu a pol predtým ako bežne a byť pripravená zdolať svet.

Samozrejme dnes k môjmu zobudeniu sa pred šiestou dopomohol aj sen, ktorý sa mi sníval. Snívalo sa mi o mojom otcovi, že sa mu pohoršilo, už bol na ventilácii, takže nemohol rozprávať. V tom sne mi o tom povedala moja mama popritom, ako natierala krištáľovú vázu priesvitným lakom. A ja som si potom predstavovala (alebo možno spomínala), ako som za otcom ešte pred tým, keď bol pri vedomí, bola v nemocnici a lúčila som sa s ním. Ležala som na jeho lôžku, on mi hovoril, ako ma má rád, ako má rád moju mamu, nechala som mu tam list a plyšáka a on mi tiež dal nejaký list, ktorý som si ale neprečítala.

Okrem toho som v tom sne mala aj kus o strieľaní, že som s nejakou skupinou ľudí niekam išla, ale začali po nás strieľať, niektorých zranili, ale nemal ich kto ošetriť v nemocnici, tak ich ošetrovali iba vonku a vtedy ma zavolala mama domov, že otcovi je horšie. A ja som sa ešte pýtala, že kde je môj brat a ona povedala, že na nejakom štadióne a ja som vedela, že to je to miesto, kde sa strieľa a nechcela som jej to povedať, aby sa nebála aj oňho aj o otca.

Ale takto teda. Moje sny nikdy neboli žiadnymi predtuchami. Nehovorím teraz o tej časti so strieľaním, ale o tej, kde som sa musela rozlúčiť so svojím otcom, lebo už bolo jasné, že umiera. Verím preto tomu, že sa to takto nestane, že v nemocnici sa zotaví natoľko, aby už bol schopný dýchať sám, bez toho, aby doňho museli pumpovať vysokokoncentrovaný kyslík. Lebo fakt nie som pripravená rozlúčiť sa, respektíve ani nemať poriadnu možnosť urobiť to.

Po prebudení sa som mala myšlienku, že som mu včera spolu s opranými vecamj mala pribaliť aspoň svojho plyšáka. Nech vie, že na neho myslím.

Džejn.