Piatok

Smutné je štvrtkové zistenie, že nie je piatok. Mám pocit, že tento piatkový pocit vo štvrtok akoby opantával stále viac a viac ľudí. Alebo možno iba 9gag vie o mojich pocitoch a podhadzuje mi memečká, v ktorých sa z nich robí sranda.

Ale dnes naozaj je piatok. Práve som dopozerala online predstavenie Mercedes Benz, ktoré bolo poriadne zdĺhavé a miestami mi prišlo strašne absurdné. Najsmutnejšie ale bolo to ticho pri klaňačke. Žiadny potlesk, lebo záznam sa zrejme vytváral až počas roku 2020 bez prítomnosti publika. A to ma fakt zabolelo. Za nich, tých hercov, ktorí hrajú akoby pre nikoho, aj za mňa, človeka, ktorý na tie predstavenia chodil rád, aj keď mi niektoré prišli nekonečne nudné. No vždy sa našla aspoň nejaká zaujímavá pasáž, niečo zapamätateľné, niečo zaujímavé, niečo, čo vyvolalo pocit, úškrn, povzdych, prudký nádych či slzu v oku.

A tak rozmýšľam, či ešte niekdy bude vôbec možné ísť na predstavenie do divadla. Či sa ešte niekto niekedy v dohľadnom čase pár rokov odváži spraviť hromadné podujatie s ľuďmi sediacimi bez rozostupov. Alebo či sme na najbližších 50 rokov nútení zvyknúť si na tento normál a s ľútosťou spomínať na miesta, ktoré sme kedysi navštívili a o ktorých sme snívali, že ich navštívime znova, alebo si predstavovať tie, ktoré sme chceli navštíviť po prvýkrát a ktoré sa existenciou niečoho, čo ani nevidíme, vzdialili tak veľmi, akoby sa nachádzali na inej planéte.

Zase sa mi vynárajú spomienky na miesta, kde som bola a keby som mala jednoduchý prístup k alkoholu a trochu sebazaprenia, snažila by som sa na ne s jeho pomocou zabudnúť. Takto však musí postačiť Netflix a jedlo.

Džejn.