Očista

Už dávnejšie som si všimla, že keď sa v mojom živote deje niečo, čo nemám šancu ovládať, jednou z vecí, ktorú robím, je upratovanie. A posledné dva týždne ma v tom jednoznačne utvrdili.

V päťizbovom byte sa vždy nájde nejaký kútik, ktorý treba upratať, vytriediť, vysať, očistiť, aj keď izby, v ktorých sa naozaj zdržujem a mám v nich právo upratovať, sú iba dve, prípadne tri, ak rátame za izbu aj kuchyňu a špajzu. Vo svojej izbe presúvam, triedim a vyhadzujem nepotrebné veci už dlho, takže aktuálne mám pocit, že keby som sa pustila do ďalšej napríklad šatníkovej očisty, zostalo by mi päť tričiek, dvojo nohavíc, dvojo šiat, tri svetre, dve bundy a tri páry topánok. A to by nebolo príliš ono. Keďže sa teda do triedenia svojho šatníka už radšej nepúšťam a iných vecí, ktorých by sa dalo ľahko zbaviť, tu už tiež až tak veľa nemám, minulý týždeň, keď bolo všetko veľmi neisté, pustila som sa do upratovania špajze a liekov.

Priznám sa, že na upratovaní ma najviac uspokojuje vyhadzovanie vecí. Šunka po záruke? Do koša. Pudingový prášok, ktorý sa mal zjesť do konca roka 2017? Do koša. Odmietam skladovať veci, ktorých sa posledné 3 roky nikto ani len nedotkol, hlavne keď som vo svojom vyhadzovacom švungu. Ale keďže za posledný rok som sa cítila neistá oveľa viac ako tie predošlé, ani v špajzi som tentokrát príliš veľa vecí na vyhodenie nenašla. Tak som iba upratala všetky košíky so sáčkami plnými rôznych vecí, dala som umývať nádobky, v ktorých boli sušené ovocia a oriešky do müsli, urovnala som plechovky na polici a sklenené nádoby s džemami a omáčkami v chladničke, spravila som si mentálny obraz o tom, kde čo máme v mrazničke, zinventarizovala som počet kečupov, rýž a cestovín a zabila som tým tak čas medzi dojedením obeda a časom, kedy už bolo oukej začať variť večeru.

Ďalší deň som sa vrhla na krabice s liekmi, ktoré mi však priniesli menej satisfakcie, ako som čakala. Nejaké lieky ďaleko po dátume expirácie som síce našla, ale nebolo ich toľko ako asi pred tromi rokmi, keď sme naspať do lekárne niesli (cca litrový) mikroténový sáčok plný všakovakých piluliek, ktoré sme nestihli pojesť. Teraz som iba skoro všetky lieky pomestila do jednej krabice (mávali sme ich v dvoch) a kochala som sa tým, ako som tam tie krabičky pekne napchala, nezostalo ani miestečko nazvyš.

Moja chuť upratovať vyhadzovaním vecí, ktoré pokladám za prešlé, nedostatočné či už viac nepotrebné, asi nie je niečo, čím by som sa mala chváliť. Ale celkom spoľahlivo mi to pomáha prežiť ťažšie chvíle v mojom živote. A viete ako. Je to lepšie ako rezanie sa.

Džejn.