Kytice

Kedysi som veľmi chcela dostať na narodeniny kvety. Mala som vtedy možno 15 rokov a pocit, že som nikdy nedostala kyticu k žiadnemu svojmu sviatku. Tak mi kamarátka dala na moje najbližšie narodeniny jednu žltú ružu. A keď som videla, ako tá ruža stratila svoju krásu ešte predtým, ako som ju vôbec doniesla domov, pochopila som, že rezané kvety pre mňa nie sú tá správna cesta. 

Je na tom čosi strašne smutné musieť sa pozerať na to, ako kvety počas pár dní od toho, ako ich človek dostane, úplne zvädnú. Preto keď teraz, okolo Valentína, vidím, ako sa ľudia na sociálnych sieťach chvália veľkými kyticami, prípadne dávajú svojim sledovateľom zľavové kódy na kúpu rezaných kvetov, cítim odpor. Kyticu som dostala pri bakalárskych promóciach, a pri tých inžinierskych som ich dostala dokonca dve, aj napriek tomu, že som sa snažila všetkým vysvetliť, že žiadne kvety nechcem. Ale teda keď som ich už dostala, odfotila som sa s nimi, dala som ich doma do vázy a o štyri dni neskôr som ich vyhodila do koša. Ani som ich ďalej neobdivovala, ani som sa nesnažila o to, aby dlhšie vydržali. Nepripútavala som sa k nim, lebo som vedela, že rýchlo zomrú.

Počas štvrtého ročníka som si v škole preberala nejakú hlúpu cenu (nemala nič spoločné s akademickým výkonom) a vtedy som dostala tuším gerberu. Po ceste domov som ju zaniesla na cintorín, popri ktorom som išla, lebo som sa nechcela pozerať na to, ako vädne u nás doma. A nechcela som ani vysvetľovať, za čo som ju vlastne dostala. Pamätám si, ako mi vtedy prišlo strašne sexistické, že som vôbec nejaký kvet dostala, keď muži, ktorí si preberali ocenenia, žiadny kvet nedostali. Uznávam, že sexistické asi nie je to správne slovo, ale skôr iba obyčajne nerovnocenné. Prečo sa považuje za normálne ženám darovať kvety a mužom nie? Prečo sú často ženám skoro až vnucované kvety, aj keď povedia, že ich nechcú? Prečo ženy, ktoré povedia, že nerady dostávajú kvety, sú považované za menej ženské?

Naposledy mi bol nanútený kvet minulé leto v práci, keď sa nejaký kolega, ktorého som videla prvýkrát v živote, lúčil, lebo to bol jeho posledný deň. Bola som práve v kuchynke a keby som bola v kancelárii, tak by ma zrejme ani neotravoval, ale takto som sa mu dostala na mušku. Mal zopár červených ruží a jedna z nich sa mi ušla. Bolo to veľmi zvláštne, dostať kvet od v podstate cudzieho človeka. Bola som taká zaskočená, že som si tú ružu iba zobrala, počkala som, kým odišiel, položila som ju na stôl v kuchynke a odišla som naspäť do svojej kancelárie. Neviem, čo sa s tou ružou stalo ďalej, ale ak si správne pamätám, na druhý deň tam už nebola.

Keď som chvíľu mala frajera, po tom, ako sme sa rozišli, som mu v článku poďakovala za to, že mi nikdy (za tie anni nie 4 mesiace, čo sme boli spolu) nedaroval žiadnu kyticu. Myslím, že je pre mňa dôležité dať svetu vedieť, že nechcem dostávať kytice, je to tak trochu súčasť môjho imidžu. Ale možno iba závidím tým, ktorým tie kytice má kto darovať.

Džejn.