Homesick

Včera večer ma pochytil divný pocit akoby toho, že mi chýba domov. Keď som ležala doma v posteli. Myslím si teda, že mi chýba "starý" spôsob života, ten, ktorý aktuálne nie je možný. A môj mozog si to z nejakého dôvodu spája s pocitom domova.

Dostala som totižto strašnú chuť na jedlo v all you can eat ázijskej reštaurácii v Avione. Na ich vyprážané mäská v sladko štipľavej omáčke. Na ich vyprážané krevety. Na ich kuracie chop suey. Na ich sklenené rezance. Na ich vyprážané sladké guličky s džemom vo vnútri a sezamom navrchu. Uvedomujem si, že je to hrozná blbosť, ale naozaj som pocítila taký silný pocit, že mi to všetko chýba, že som si myslela, že mi roztrhne hlavu. Stále sa v nej iba točilo, ako hrozne chcem, aby bolo všetko znova otvorené, aby som mohla ísť do toho hlúpeho nákupného centra a prechádzať sa tam a dať si tam obed a kúpiť si nejaký kus oblečenia, ktorý aj tak nepotrebujem.

Človek by bol povedal, že po pár mesiacoch si od toho už odvyknem, ale nie, môj mozog niekedy trpezlivejšie, niekedy menej trpezlivo čaká, kedy sa bude zase môcť vrátiť do starých koľají. A že je toto zistenie fakt nepríjemné. 

Džejn.