Unudená

Ľudia, ja sa tak strašne nudím. Hej, je to privilégium, nudiť sa počas tejto pandémie, ale wau, fakt sa nudím. Nechce sa mi nič pozerať, nechce sa mi nič čítať, nechce sa mi nič robiť. Jediné, čo by som dokázala skoro neustále, je jesť, a to by som fakt mala začať obmedzovať.

Kúpila som si foťák, ktorý som už nejaký ten mesiac mala vyhliadnutý, lebo na mňa vyskočila zľava 15 eur a no nekúp to. Zatiaľ s ním teda nie som bohvieako uzrozumená, lebo čosi v ňom hrká a v zlých svetelných podmienkach (rozumej večer v mojej izbe pri zapnutom veľkom svetle) natáča fakt dosť na nič. Tak neviem, či to nebude ďalšia vec do mojej zbierky elektroniky, ktorú nebudem poriadne používať.

Dnes som si teda išla po ten foťák do Zásielkovne a ani som neverila, ako tesné mi boli moje loose mom jeansy. V tom, čo nosím doma, nejak nepociťujem svoju zvyšujúcu sa hmotnosť, ale veci, ktoré nosievam von, kde som už zhruba mesiac nebola, mi bez ľútosti dali vedieť, ako veľmi som pribrala. Nie, že by som sa čudovala, veď iba sedím za počítačom, varím a jem, ale je mi to tak trochu ľúto. Lebo keď sa o pár mesiacov snáď už konečne skončí lockdown, bude zo mňa guľka, ktorá sa bude nenávidieť, lebo si nebude mať čo obliecť bez toho, aby ju to tlačilo. Bude neznášať chodenie do práce a všeeeetci okolo nej to budú vedieť. Damn, fakt sa na ňu neteším.

Ale áno, mohla by som s tým niečo robiť. Namiesto nudenia sa a sťažovania, by som mohla napríklad cvičiť. Akurát v mojej izbe a vlastne hocikde v tomto päťizbovom byte nie je poriadne miesto na akýkoľvek druh cvičenia. Tu sa akurát tak dá pri pokuse o rozpaženie rúk narážať do nábytku alebo do stien.

Mám už takú ponorku, že som sa začala ohliadať po byte, do ktorého by som sa presťahovala. Ale mať prenajatý jednoizbák v Bratislave 10 minút MHDčkou od centra mesta, je celkom drahá záležitosť. A prisahám, že hľadať byt s elektrickým sporákom, je ako hľadať ihlu v kope sena. Asi mám priveľa nárokov, som zvyknutá na istý štandard, od ktorého nie som ochotná upustiť. A radšej zostanem nešťastná tam, kde to poznám, ako frustrovaná tam, kde to nepoznám a kde de facto nič nie je moje. (Ono nie že by bol nábytok v mojej izbe naozaj môj, ale aspoň ho kúpili ľudia, ktorých poznám celý svoj život.) Síce už aj doma sa cítim cudzo, ale minimálne je to tu veľmi, až nadštandarne pohodlné. Mama hotel ftw.

Neviem, čo so sebou, ale tak to je asi v takejto situácii očakávané. Takisto ako nafarbenie si vlasov na modro.

 

Džejn.