Nový druh bolesti

Dnes som jedla granátové jablko, lebo mi pripomína môjho otca. Môjho otca, ktorý aktuálne leží v nemocnici a pravdepodobne bojuje o každý jeden nádych.

Myslela som si, dúfala som, že našu rodinu koronavírus obíde. Vydržali sme predsa tak dlho neochorieť, už sa aj začalo s očkovaním... Akurát som si spomenula na knihu Na západe nič nové. Ako ten chudák chlapec zomrel tesne predtým, ako vyhlásili koniec vojny. Boj s koronavírusom síce bude dlhší a koniec tejto vojny je v nedohľadne, ale predsalen sa mi tak trochu zdá, že ľudia, ktorí na toto ochorenie zomrú v ďalších dvoch až troch mesiacoch, tesne pred tým, ako bude zaočkovaná väčšina populácie, akoby zomreli tesne pred jej koncom.

Ak medzi nimi bude aj môj otec, bude to pre mňa úplne nový druh bolesti. Mala som v živote to šťastie, že až do mojej dospelosti som nepocítila, čo je to prísť o niekoho blízkeho. No za posledné 4 roky zomreli dvaja členovia mojej rodiny - družka môjho deda (otca môjho otca) a môj dedko (otec mojej mamy). Tieto straty som však ako straty ani príliš nepocítila, aj keď to zrejme znie trochu zvláštne. Ale možno som si iba nedovolila pripustiť si ich, lebo cítim, že nemám psychickú kapacitu, aby som sa s niečím takým dokázala vyrovnať. Ako dieťa som so smrťou "naživo" neprišla do styku, videla som ju iba v seriáloch a filmoch a čítala som o nej v knihách, kde som ju vo veľa prípadoch poriadne prežívala, no zároveň som si uvedomovala, že ľudia, ktorí hrali fiktívne postavy, naozaj nezomreli spolu s nimi. 

Môj dedko a družka môjho deda nikdy neboli každodennou súčasťou môjho života. Ich neprítomnosť si preto ani poriadne neuvedomujem. Budem kruto úprimná - aktívne mi nechýbajú. No s mojím otcom žijem v jednom byte od svojho narodenia. Síce boli dni, kedy som ho ani poriadne nevidela, aj keď sme sa nachádzali v tom istom byte, alebo dni, kedy sme sa len tak potichu obchádzali. A áno, stať sa aj doteraz mohlo všeličo, lebo občas stačí jediná sekunda nepozornosti na to, aby vyhasol ľudský život. (Takže toto mám zrejme za to, že som si ten jeho nedokázala dostatočne vážit.) Čo tým ale chcem povedať je, že aj keď som ho občas nedokázala vystáť vo svojej prítomnosti, vedela som, že niekde je, mala som istotu, že niekde dýcha a rozmýšľa a existuje. Teraz tú istotu nemám.

Bez toho, aby som o tom vedela, sa môžem zobudiť do dňa, ktorého už môj otec nebude súčasťou. A jedna z posledných vecí, ktorú si budem pamätať, že som naňho nakričala, bude, aby na mňa nerozprával, keď si varím obed a počúvam pri tom podcast.

Džejn.