Nespomienky na minulosť

Mám pocit, že si zo svojho detstva nič nepamätám. Že všetko, na čo si ako-tak spomínam, je buď nejaká nepríjemnosť, alebo situácia, ktorú som už párkrát videla fotograficky zdokumentovanú.

Asi nie je zvláštne, že si nedokážem vybaviť, čo som robila napríklad presne pred pätnástimi rokmi. Ale neviem prečo, no nepozdáva sa mi, že si akoby nedokážem vybaviť žiadnu relatívne všednú spomienku a akosi ma to deptá. Mám pocit, akoby som nemala žiadne detstvo, lebo si ho jednoducho nepamätám. Nepamätám si miesta ani dobré pocity, akoby som do svojej puberty ani poriadne neexistovala. Síce aj z toho obdobia si oveľa častejšia spomeniem na niečo bolestivé, ale... Chcela som napísať, že miesta si pamätám lepšie. Čo je asi aj pravda, no stále mám pocit, že až príliš súvisia s fotkami, ktoré som nafotila. Akoby sa nič, čo nebolo zdokumentované, nedokázalo udržať v mojej pamäti.

Spomienky na to zlé prevládajú, lebo z nich by som sa mala poučiť a na tie situácie by som si mala dávať pozor. Som tak naprogramovaná, ale pravdupovediac ma to celkom štve. Prečo si nemôžem pamätať nevýnimočnosť, všednosť aspoň niektorých dní, dobré a príjemné pocity, pekné miesta bez spojitosti na fotky, ktoré som vtedy urobila? Teraz, keď sú všetky dni rovnaké, ničím nevýnimočné, je to akoby v mojej pamäti ani neexistovali. Nezapíšu sa medzi momenty, ktoré stoja za zmienku, budem mať vo svojej hlave prázdne, nezdokumentované mesiace ničnerobenia a iba matne si budem pamätať, že bola nejaká celosvetová pandémia. Už teraz si na to spomínam iba matne, a to ešte ani zďaleka nie je po nej.

Pamäť je naozaj zvláštna vec. Niektoré zlé spomienky dokáže vytesniť tak dôkladne, že si na ne človek nespomenie, ani keby veľmi chcel. Tých menej zlých, avšak ešte stále bolestívých, sa drží ako kliešť, a tie priemerné zahadzuje, ani sa nad tým dvakrát nepozastaví. A tých naozaj dobre výnimočných je tak málo, že sú zasypané tými zlými a vyhrabávajú sa iba veľmi ťažko.

Bľabocem, ale cítim sa akoby som neexistovala, lebo nemám konkrétne spomienky na svoju všednú existenciu. Nepamätám si priemerne dobré filmy, ktoré som videla, ani knihy, ktoré som čítala. Mám pocit, že si nepamätám tak strašne veľa vecí, že mám pocit, akoby môj život mimo týchto štyroch stien ani nikdy nebol existoval. Začínam mať pocit, akoby som si celú svoju minulosť vymyslela, tak veľmi sa líši od prítomnosti, akoby ani nikdy nebola reálna.

Bez výnimočných, odfoteniahodných okamihov, sa jednoducho v mojej mysli dni zlievajú do jednej veľkej ničnehovoriacej beztvarej a bezčasovej machule. A ja sa v nej začínam pomaly, ale isto topiť.

Džejn.