Hľadanie naplnenia

Ó, prekvapenie, som živá v roku 2021. Ale to ste určite predpokladali. Poďme teda k tomu, čomu sa chcem v tomto článku naozaj venovať.

Práve som dopočúvala najnovší diel podcastu The Other Side of Explo, v ktorom prišla reč na test 16 osobností. Tento test som si robila už asi trikrát a síce si nepamätám, čo mi vyšlo prvých dvakrát, lebo som tomu nie dostatočne venovala pozornosť, ale keď som si ho robila asi tak pred trištvrte rokom, vyšiel mi typ INFJ, čo je podľa viacerých zdrojov najmenej sa vyskytujúci typ. Vtedy som si povedala, že si už konečne musím zapamätať, čo mi vyšlo, aby som to vedela, keď na to príde reč a aby som prípadne o nejaký čas neskôr dokázala porovnať, či mi výjde to isté.

Dnes som si teda znovu spravila tento test a s prekvapením som zistila, že mi vyšiel typ INFJ. S prekvapením preto, lebo som mala pocit, že som po tomto roku na niektoré otázky odpovedala úplne inak, ako som si myslela, že som odpovedala predtým. A možno som aj odpovedala o niečo inak, ale výsledok je stále ten istý.

Viem, že niektorí ľudia na takéto veci neveria, lebo napríklad neveria, že sa dá ľudí rozdeliť iba do 16 kategórií. A aby som bola úprimná, mám pocit, že veľa vecí, ktoré sa píšu o type INFJ, na mňa nesedia. Ale to možno iba potláčam nejakú časť svojej osobnosti do úzadia. (Alebo stále rovnako zle vypĺňam ten dotazník.) Je však jedna vec, ktorou sa vraj typ osobnosti INFJ vyznačuje, a to: "INFJ majú sklon pomoc druhým vnímať ako zmysel svojho života." Myslím si, že toto na mňa celkom dosť sedí. Pamätám si, že raz, keď sa niekto pýtal na Instagrame svojich followerov niečo na spôsob toho, že čo vnímame ako zmysel svojho života, napísala som - Pomoc druhým ľuďom. A naozaj to tak cítim.

V ten deň som možno bola čerstvo ovplyvnená tým, že som niekomu nedávno pomohla, ale práve vďaka tomu som si uvedomila, že áno, presne vtedy pociťujem, že moja existencia má zmysel. A to, že sa často cítim nenaplnená a celkovo out of place, je pravdepodobne kvôli tomu, že vo svojom každodennom živote, respektíve svojej každodennej práci, nemám dosť príležitostí na pomoc druhým. Kompenzujem si to snahou o vyriešenie pracovných problémov mojich kolegov. Hľadaním odpovede na otázku či riešenia nastoleného problému, dokážem zabiť značné množstvo času a frustruje ma, keď nedokážem pomôcť alebo ma niekto iný predbehne, alebo pomôže lepšie.

Kedysi, keď som mala vzdorovačné obdobie a nechcela som ísť študovať informatiku, lebo to bolo niečo, čo robia moji rodičia, uvažovala som nad tým, dať sa na štúdium psychológie. Občas mi to ešte stále zíde na um, rozmýšľam, aké by to bolo, znova chodiť do školy a učiť sa nové veci, úplne odlišné od toho, čomu som venovala svoju energiu doteraz. No vždy zapochybujem o tom, že mám na niečo také hlavu a obávam sa, že by ma psychológia absolútne nebavila a iba by som zbytočne trpela pri učení sa rôznych poučiek a písaní semestrálnych prác. Ale do istej miery je to taký môj malý sen rozšíriť si vedomostné horizonty o znalosti zo psychológie.

Ako sa hovorí, nikdy nie je neskoro. Možno teda raz predsalen znova zasadnem do školských lavíc a budem sa snažiť nájsť v nich svoje životné naplnenie.

Džejn.