Bezmocnosť

Prežívam nový druh neistoty a niekomu by sa mohlo zdať, že to zvládam oveľa lepšie, ako by z môjho predošlého správania malo vyplývať.

Ono keď ale ide naozaj do tuhého a naozaj sa deje niečo, z čoho by bolo relatívne očakávané, že by som bola psychicky rozjebaná a mala som túžbu fyzicky si ublížiť, aby som zmiernila emočné vypätie, mne naopak príde oveľa hlúpejšie ešte prilievať olej do ohňa. Keď sa objektívne nič zlé nedeje, možno iba trochu stresu v práci, kedy nikto poriadne nechápe, prečo mám chuť rezať sa, vtedy je ten moment, kedy si dovolím, aby mi bolo zle. Aj keď mi vlastne nemá byť prečo.

Teraz sa snažím držať sa, pozerám seriály, varím, pečiem a pracujem. Lebo aj tak nič iné v tejto situácii robiť nemôžem. Som bezmocná, môžem akurát tak nosiť jedlo bratovi a mame a poriadne si potom umyť ruky. O svojom otcovi mám iba sporadické správy a ochraňujem sa tak, že sa snažím nad jeho stavom príliš nerozmýšľať. Asi sa správam k jeho neprítomnosti akoby bol iba na služobnej ceste, to moja hlava poberá, aj keď už skoro rok je celosvetová pandémia a nikam za hranice sa poriadne nedá chodiť. Ale som relatívne stratená v čase a priestore, keby mi niekto povedal, že toto celé sa odohráva iba v mojej hlave, tak tomu asi uverím. Chápem stále menej a menej, že to, čo sa deje, je reálne, že život ako som ho poznala počas 23 rokov svojho života, už zrejme nikdy nebude rovnaký a už iba čakám, kedy raz precitnem bez toho, aby som vedela, ako som sa niekam dostala, bez toho, aby som si pamätala, čo som robila niekoľko hodín či dní. Mám pocit, že už-už príde silnejšia časť mňa, ktorá sa bude snažiť ochrániť ma pred tým, čo sa deje.

Všetko je strašne divné, som v stave na pokraji rozpadu, ale snažím sa silou-mocou zachovať si chladnú hlavu a neprepadať panike. Cítim tlak sĺz, ktoré sa mi derú do očí, ale ja im nedovoľujem vyjsť na povrch. Lebo mám pocit, že ak teraz začnem plakať, ani sa mi neuľaví, proste že sa vôbec nič nezmení, iba budem o kúsok bližšie k tomu, aby som sa dostala do stavu totálneho zúfalstva. Snažím sa situáciu si nepripúšťať, myslieť iba na praktické veci, ako napríklad to, aké potraviny treba objednať a čo treba uvariť, aby to moji dvaja covid pozitívni členovia domácnosti, ktorí zatiaľ neskončili v nemocnici, aj dokázali zjesť.

Ale väčšinu času sa stále starám len a len o seba.

Džejn.