Existenčná panika

Blíži sa koniec roka a mňa pomaly, ale veľmi isto začína zalievať panika. Z toho, že mi zostáva maximálne 5 dní života, lebo predsa na Nový rok 2020 som mala pocit, že počas neho zomriem.

Tento môj pocit iba zhoršuje fakt, že ma už asi tri dni trápi bolesť v podpazuší, ktorá sa prvýkrát objavila niekedy vo februári a odvtedy sa ozýva v nepravidelných intervaloch. Možno to iba súvisí s mojím menštruačným cyklom a nie je to žiadny zhubný nádor, ale štve ma hlavne to, že som sa za celý rok nemohla ísť nechať vyšetriť, lebo pandémia. Ľudia sú v akútnejších stavoch ako ja a aj keď ma tá bolesť psychicky ničí, bola by som zrejme označená za hysterku a plytvačku drahocenného času lekárov. Tak som ticho a ticho zrejme ešte nejaký čas zostanem.

Ale hej, bojím sa. Bojím sa, že sa predsalen niečo stane, že zrazu sa mi tá choroba, čo sa mi možno práve teraz rozlieza po tele, dostane do srdca, mozgu či niektorého iného orgánu, a narobí poriadnu šarapatu. Že dostanem mŕtvicu alebo ma proste iba vypne a už ma nikdy nezapne naspäť. A odídem potichu a rýchlo a zanechám po sebe kopu nevyužitých vianočných darčekov, nedočítaných kníh, nedopozeraných seriálov a neposlaných giveaway balíčkov.

Pri vianočnom stole som mala chvíľu pocit, že na mňa niečo ide, niečo nepopísateľné, čo mi chce zobrať vedomie. Mala som pocit, že sa už-už idem zložiť, že ma už-už zaleje čiernota a ja s tým nebudem vedieť nič urobiť. Vtedy to prešlo, ale ako píšem tento článok, zakráda sa to znova. Cítim tlak na čele, začína mi byť zle od žalúdka a včera keď som stála v kuchyni a rozmýšľala som, čo si dám na večeru, pocítila som mravčanie v hlave, presne ako vtedy v práci na standupe tesne pred tým, ako sa mi zatmelo pred očami a na chvíľu som stratila vedomie, no nejakým zázrakom som sa nesklátila k zemi.

Neviem, či je toto posledný článok, ktorý napíšem, ale ak náhodou áno, ďakujem, že ste to so mnou až doteraz vydržali. Ľúbte sa navzájom a nestrácajte nádej v lepšie zajtrajšky. Mám vás rada.

Džejn.