Zlomené zariadenie

Dnes sú to presne 3 mesiace odo dňa, kedy som si kúpila fit náramok. A zároveň je dnes deň, kedy sa mu zlomil remienok, takže sa náramok stal nepoužiteľným.

Nie že by sa nedalo kúpiť nový remienok, prípadne náramok aj reklamovať, možno zlepiť ten starý, ale ja fakt nevládzem. A áno, zrejme ten náramok vlastne nepotrebujem. Nie že by som si ho bola kupovala preto, že som ho potrebovala... Jasné, bola to iba ďalšia blbosť do mojej zbierky blbostí, ďalší kúsok, ktorý mal potenciál na chvíľu naplniť moje frustrované srdce radosťou. Alebo teda vlastne takto. Iba som si napĺňala svoju závislosť na nových veciach, lebo hej, žijem v konzumerskej spoločnosti a som naučená chcieť nové a nové a nové veci.

V posledných dňoch som strašne unavená a moje trávenie je na tom dosť pofidérne. Možno s tým má niečo dočinenia to, že si tretí deň odopieram svoj ranný kofeínom nabitý čierny/zelený čaj. Fucking nevládzem, hnevá ma, keď ma ráno niečo zobudí, hnevá ma, že vonku cez deň svieti slnko, lebo ma to ťahá von a možno keby nebola pandémia, tak by som išla na vianočné trhy do Viedne a ukojila by som svoju závislosť na Lush produktoch a bolo by mi lepšie. Takto napĺňam svoje konzumerské srdce iba v bratislavských nákupných centrách.

Viem, že bľabocem, ale vyčerpáva ma (takto) žiť. Vyčerpáva ma spomínať na "predtým", keď sme sa mohli slobodne pohybovať. Cítim bezmocnosť svojho osudu a tak neskutočne ma štve, že stále túžim po svete ako pred pandémiou, aj keď viem, že taký svet v blízkej budúcnosti nebude. A možno už nikdy. Všetko sa (z)mení. Naše správanie, naše nakupovanie, naše trávenie voľného času. Je mi bezbreho zle a tipnem si, že zo mňa hovorí PMS, aj keď prisahám, že už ani neviem, kedy by som vôbec mala dostať menštruáciu. Dni sa míňajú, ja si beriem dovolenku, iní si berú dovolenku a všetci dýchame z posledných síl.

A možno nie, možno som to iba ja, kto sa cíti na dne. Aj keď to nie je fér, myslím voči iným, lebo aký mám ja dôvod cítiť sa na nič?

Džejn.