Pre toto by som dokázala žiť

Nie je veľa situácií, v ktorých by som si povedala, že sú to tie, pre ktoré by som dokázala žiť. Ale jedna konkrétna mi práve dnes napadla, tak sa o ňu s vami podelím.

Je septembrový večer a práve som vyšla zo Slovenského národného divadla. Bola som na predstavení, ktoré kľudne mohlo byť drámou, ale podstatné je, že sa mi páčila jeho myšlienka a herci, ktorý v ňom hrali. Namiesto toho, aby som nasadla na autobus, vyberám sa peši do centra mesta. Vonku je už tma, ale ešte nie je príliš neskoro, vonku sú húfy rozprávajúcich sa ľudí, posedávajúcich v kaviarňach. Je príjemné počasie, z chodníkov sála teplo, ale nie také, čo by dusilo. Na sebe mám šaty tesne nad kolená, na nohách fakeové oxfordky. Nemám ruksak ani kabelku; mobil, kľúče, slúchadlá a potrebné veci z peňaženky mám poschovávané vo vreckách tenkej džínsovej bundy, ktorú mám oblečenú. Je presne perfektná teplota na tento outfit, nepotím sa ani mi nie je zima. Kráčam po uliciach a užívam si vlažný vzduch na svojej tvári, až sa ocitnem pred Divadlom Pavla Országha Hviezdoslava, kde sa na chvíľu zastavím.

Zhlboka sa nadýchnem, obzriem sa po okolí a veľmi zreteľne si uvedomím, že toto je presne ten pocit, pre ktorý by som dokázala zostať žiť.

Džejn.