Domáce návštevy

Pamätáš sa na to, keď sme sa ako deti chodili hrávať ku svojim kamarátom domov? Áno, bývali aj playdates na ihrisku, kde na nás dovideli rodičia, ale počas dní, kedy bolo chladnejšie počasie, sme sa dohadovali, kto ku komu príde na návštevu.

Bola som v celkom veľa domoch a bytoch mojich bývalých spolužiačok a neviem prečo, ale chýba mi to. Môcť len tak sedieť a kecať, bez iných ľudí okolo, bez toho, aby som si musela kupovať predraženú minerálku. Centrum mesta, Hrad Devín, Park Andreja Hlinku, Eurovea, Sad Janka Kráľa a mnoho iných miest v Bratislave síce má niečo do seba, ale návštevy u iných ľudí doma mi prídu v mojom veku ako vyšší level, na ktorý by som sa aj celkom chcela dostať. Možno je to divné, myslieť si, že by ma niekto vôbec chcel privítať u seba doma, fakt neviem. Len som sa nad tým tak zamýšľala, že aké bolo v minulosti samozrejmé dohodnúť sa na tom, že ideme k niekomu domov robiť nejaký projekt do školy. Alebo ešte v škôlkarských a základoškolských časoch proste len tak sa pohrať s hračkami, ktoré má ten druhý človek. A teraz nám akoby ani nenapadlo, že je možnosť stretnúť sa v niekoho domácom prostredí. Akože hej, nie že by som bola úplne sebavedomo pripravená privítať niekoho u seba doma, keďže do mojej izby sa ledva zmestím ja sama. Ale keďže má u nás doma každý svoju izbu, mohla by som si na nejaký čas požičať aj obývačku. 

V podstate je to asi len o vnútornom nastavení a nastavení očakávaní. Ja som vnútorne pripravená byť pozvaná k niekomu na návštevu. Samozrejme keď bude konečne po tomto divnom koronovom nestretávajúcom sa období.

Džejn.