Alternatívna realita

Snívajú sa mi sny s nákupnými centrami a výletmi. Moje podvedomie neskutočne chce, aby som aspoň v snoch mala pocit normálnosti, ale o to viac bolí prebudenie.

Tie sny sú také živé, že chvíľu po zobudení mám pocit, že je všetko fajn. Žiadna pandémia sa nekoná a od toho, aby som išla von ma odrádza iba hnusné sivé počasie. Budím sa zmätená, nevyspatá a nešťastná a ešte som si do tohto stavu včera pustila Inception. A možno teraz verím, že jedinou cestou, ako sa dostať naspäť do reality, je zomrieť.

Neverím tomu naozaj, ale aj tak mám pocit, že moje telo pomaly, ale isto, vypovedá službu. Podľa covid testu, ktorý mi v sobotu robili, som síce negatívna, ale už tretí deň ma pobolieva hrdlo a moja teplota sa pohybuje v blízkom okolí 37 stupňov. Potrebujem jeden normálny pekný jesenný slnečný dovolenkový deň, kedy sa budem môcť premávať po vonku (kľudne aj s prekrytou tvárou) a budem si môcť robiť kde chcem, čo chcem. Teda, rozumej, že chcem v poloprázdnom nákupnom centre nakupovať vianočné darčeky, na obed si dať falafel, vysokokalorické pumpkin spice latté v Starbuckse, a potom si sadnúť niekam von na lavičku a užívať si lúče jesenného slnka. A mať na to v ten deň naozaj náladu.

Neverím na jednoduchú cestu von, ale dúfať v ňu môžem. Lebo nádej je to s perím, čo hniezdi v duši, a spieva melódiu bez slov, a nikdy sa nezastaví.

Džejn.