Zlá pamäť

Som tu jediná, čo má pocit, že si toho strašne veľa nepamätá?

Pamätám si, že som niekde bola, lebo mám odtiaľ fotky, pamätám si, že som niečo čítala, lebo o tom mám záznam na svojom knižničnom preukaze a pamätám si, že som niečo videla, lebo to mám v zozname filmov. Ale keby som nemala tieto pomôcky, nie som si istá, či by som si dokázala spomenúť na názov niečoho, čo som "skonzumovala", v momentoch, kedy sa v konverzácii spomenie niečo, čo mi danú vec pripomenie. Chápe ma niekto?

Ide o to, že mám dlhodobo pocit, že si nepamätám vlastný život. A desí ma predstava, že by sa mi niekedy mohlo stať, že si nebudem vedieť spomenúť na niečo, čo sa udialo v nie až takej vzdialenej minulosti. Hlavne ak niekde uvidím rukolapný dôkaz o tom, že sa to stalo. Na toto mi dosť výrazne pomohlo, keď som pred tromi rokmi chvíľu brala antidepresíva. Aj keď som ich brala iba počas asi troch mesiac, pamätám si, aká som bola prekvapená, že si vo februári dokážem spomenúť na to, čo sa dialo počas jednotlivých týždňov zimného semestra. Určite som túto svoju skúsenosť už niekedy spomínala. Ale stále mi to príde fascinujúce. Teraz si nespomínam ani na ten semester, ani na to, aké to bolo tak živo si pamätať niečo, čo sa udialo pred dvomi mesiacmi.

Pamätám si skôr pocity ako podrobnosti. A ak si chcem na tie pocity spomenúť, musí mi ich niečo pripomenúť. Neskutočne ma udivuje, ako niektorí ľudia dokážu opísať scénu z nejakého filmu, ktorý kedysi videli, pretože ja akonáhle niečo dopozerám, pamätám si možno tak dej, ale konkrétnosti skoro žiadne. A keby ste sa ma opýtali, ako sa volala hlavná postava, je veľká šanca, že vám to nebudem vedieť povedať.

Tak teda občas rozmýšľam, či je môj mozog v neporiadku alebo či vlastne ani nie je až také výnimočné nepamätať si.

Džejn.