Uväznená

Počas tohto týždňa akosi viac pociťujem, že sa nemôžem len tak zdvihnúť a niekam ísť. Nemyslím tým ani tak kvôli Covidu, ale kvôli práci.

Áno, aj keď som chodila do školy, mala som predpísané, kedy tam musím byť. Ale počas posledných dvoch rokov som tam bola fakt strašne málo. Namiesto 8 hodín denne (ako teraz v práci) som tam trávila 8 hodín týždenne. Dosť rozdiel, povedala by som. A vždy si myslím, že som si už už zvykla a kým nebol Covid, aspoň som po práci mohla niekam vypadnúť a počas toho času zabudnúť, že som v ten deň v nejakej práci vôbec bola. A občas mi prešlo aj to, keď som sa v práci objavila neskoro, lebo som si najprv potrebovala prevetrať hlavu.

Keď sa chodilo fyzicky do práce, priala som si mať čas variť si obedy. Teraz keď som doma, tak aj keď si tie obedy varím, stále vo mne drieme úzkosť, že čo ak mi práve vtedy niekto napíše, že odo mňa niečo potrebuje. A ja mu nebudem môcť hneď odpísať a hneď riešiť. Lebo vznikol akýsi predpoklad, že som nonstop pri počítači, pritom v práci som si robila prestávky, občas časté a dlhé. Doma mám niekedy pocit, že nemôžem ísť ani na záchod, lebo akurát vtedy mi určite niekto bude písať.

Ja viem, že je v tomto období privilégium pracovať z domu a zarábať pri tom 100% platu + prípadné odmeny. A ja som väčšinu času vďačná, ale niekedy mi to už lezie hore krkom. Tak ako mi to niekedy liezlo hore krkom, keď som chodila do práce. Mám pocit, že som človek, ktorý potrebuje zaužívaný systém, ale zvyšovanie hormónov šťastia vo mne vyvolávajú skôr tie odchýlky od každodennosti.

No rain, no flowers, no rain, no rainbow, no rain, no appreciation of the sun.

Džejn.