Nízky prah bolesti

Bola som blízko. Fakt. Ale vlastne ani nie.

Mávam divné rozpoloženia mysle, kedy ma už nebaví iba si prehrávať v hlave, aké by to bolo. Chcem naozaj niečo urobiť. Niečo strašne hlúpe, lebo už neviem, čo so sebou. Obrazy v mojej hlave ma sprevádzajú dňami, zahnané v kúte a keď všetko ustane, majú voľný priechod. Zvyčajne postačí porozprávať sa nahlas sama so sebou, zahrať situáciu, vložiť sa do nej a nakoniec zaspať. Nechať predstavivosť vybublať na povrch reakcie ľudí na situácie, ktoré nikdy nenastanú. Keď predstavovanie si a hranie viac nestačí, prichádzajú na rad ostré predmety, ktoré však koniec koncov už aj tak nepomáhajú.

A potom zostáva už len zvedavosť a vratká stena pudu sebazáchovy.

Džejn.