Mestské dieťa

Atakujú ma spomienky na miesta, kde som bola a situácie, ktoré som zažila a pripomínajú mi normálny beh sveta.

Nie sú to teda iba spomienky na výnimočné miesta, ako rôzne výlety, ale je to spomienka na nakupovanie v Avione. Také to poriadne pobehovanie po obchodoch, sobota, kedy sa každý z našej štvorčlennej rodiny snaží niečo zohnať. Otec topánky, brat tričká, mama nohavice a ja tortu na muffiny. Nikto z nás sa 20 minút po obede formou švédskych stolov v čínskej reštaurácii nechce ponáhľať naspäť domov a ja môžem prechádzať obchod za obchodom a nakupovať, čo mi srdce ráči, lebo pozri, zrazu mám vlastné peniaze. A nie je ich málo.

Alebo spomienka na to, ako sa prechádzam po nákupnom centre večer, keď je už vonku úplná tma a v obchodoch poloprázdno, lebo som nešla do Auparku či Eurovea, ale do Vivo, bývalého Polusu, prvého bratislavského nákupného centra. Nie sú to úplne dokonalé spomienky, pamätám si iba záblesky a zvyšok si dotváram a domýšľam, ale hej, voľné pobehovanie po nákupných centrách ani tak nie spred roku, ale spred piatich, mi chýba. Som skrátka mestské dieťa, aj keď tlačenicu na vianočných trhoch či aj v spomínaných nákupných centrách nenávidím. Avšak lenivé pracovnodňové rána alebo večery v nákupnocentrových priestoroch boli moje obľúbené.

Určite si svoje spomienky romantizujem, ale fakt mi to chýba.

Džejn.