Domased

Je to také celkom smutné, že veľká časť zo mňa je rada, že musím byť doma. Zvykla som si, tá výhovorka, že veď sa nemôže ísť v podstate nikam, zaberá na moje (pod)vedomie a mne sa nikam príliš chodiť nechce. Síce ma určite zas niekedy pochytí amok a stoj čo stoj sa budem chcieť dostať preč spomedzi týchto štyroch stien, ale to studené počasie, čo je vonku, ma vôbec neláka.

Za mojimi oknami vládne tma, keď ráno sadám za počítač a stmieva sa, keď sa odpájam od vzdialenej plochy, tak prečo by som niekam chodila v zime a tme? Stromy sú odeté do zlatej farby, ale radšej zatiahnem svoje nové závesy z Ikey, ako by som sa mala pozerať na niečo, čo nemôžem mať. Len ešte keby mi do toho neskákala robota a cez víkendy neustála potreba niečo robiť. Chcela by som mať výdrž na to, aby som zostala celý deň v posteli, bez jedla a pitia, ale aj na ten ranný čaj som si už zvykla a takisto na raňajky. Takže ak si aj v nedeľu poviem, že väčšinu z nej chcem nevnímať, nuda ma z postele vytiahne. Ani nemám pocit, že by mi niečo unikalo, iba som zvyknutá mať stále niečo na práci. A počas víkendov sa hnevám sama na seba, že sa počas posledného mesiaca nedokážem ponoriť do žiadnej knižky a ak v aktuálny týždeň nevýjde žiadny nový seriál, tak sa iba bezcieľne potulujem po byte a urputne sa snažím nájsť niečo, čím by som si mohla zamestnať ruky.

Asi som zabudla, že hýbanie sa nie bez cieľa mi poskytovalo presne to, o čom si teraz myslím, že mi nechýba. Ale vlastne mi chýba fyzicky sa vzďaľovať od miesta, kde trávim väčšinu svojich dní. Ani nie nachádzať nové zákutia, len si dať slúchadlá do uší a ísť kade ľahšie. Vzdialenosť však nemusí byť iba fyzická. Čakám na svoje rozpoltenie.

Džejn.