Prečo spíme, keď sa chceme skryť?

Som nechutne vystresovaná. V noci mávam nočné mory a ráno sa budím unavená.

Štvrtky sú obzvlášť kritické, lebo mám pocit, že je piatok, ale nie je. A mám pocit, akoby všetci kolegovia vedeli vycítiť, kedy ma nemajú otravovať a akurát vtedy mi píšu. Prisámfakt som dnes riešila 5 rôznych vecí s 5 rôznymi ľuďmi. A to mávam väčšinu pracovných dní takú, že sa mi okrem ranných standupov ozve tak jeden človek. Neviem, čo sa v posledných týždňoch deje, že všetci potrebujú niečo testovať akurát, keď sa potrebujem naplno sústrediť na jednu vec a nemám poriadne kapacitu na nič iné.

Aj keď... Vlastne viem, čo sa deje. Prijali sa nový ľudia, tím, pre ktorý testujem sa zdvojnásobil a rozdelil na dva v podstate samostatné a ja som sa akosi pozabudla rozdeliť na dva samostatné kusy. Prijali sa síce dvaja ľudia aj do nášho tímu, ale mne to teda príliš nič neodľahčilo. Akurát musím jednému z nováčikov predať know how, na ktoré mám pocit, že som ja prichádzala v podstate sama. Nie že by mi ostatní kolegovia neboli nápomocní, keď som to v minulosti potrebovala, ale asi mám náladu takú, že chcem neinteragovať. Niečo si niekde potichu programovať a nebyť otravovaná. Ale tak to nefunguje.

Za ten rok, čo pracujem, sa všeličo pomenilo a celkovo mám pocit, že sa po mne chcú stále samé nové veci. Veľa z toho prijímam ako nevyhnutné, veď všetko sa mení, ale začínam to až príliš pociťovať a vtedy inštinktívne zatúžim po tých časoch minulých. Keď som mala menej zodpovednosti a menej oficiálne pridelených úloh.

Asi mi chýba zajebávanie sa.

Džejn.