Veľmi divný týždeň

 Ľudia, fakt si dávajte pozor na želania, lebo sa vám môžu splniť, a to najhorším možným spôsobom.

Chcela som si oddýchnuť. Zostať doma. A splnilo sa. Znova máme home office. Pretože niekto zo zamestnancov IT prišiel do styku s človekom nakazeným Covidom. To som sa dozvedela dnes. Ale celkovo bol tento týždeň pre mňa akýsi zvláštny.

V pondelok normálne končil šprint, a ja som následne začala písať testovacie scenáre, čo sa mi mimochodom nie úplne páči. Ale viac-menej mi to išlo, mala som čo robiť, takže mohlo byť aj horšie (a že bolo). V utorok som sa zobudila o pol ôsmej (zvyčajne sa budím okolo šiestej, a to je tak akurát na príchod do práce), takže som vedela, že ak sa aj hneď vypravím na autobus, tak bude stáť v kolóne. Rozhodla som sa preto, že sa najprv naraňajkujem. Keďže aj o pol deviatej kolóna ešte stále pretrvávala, tak som do práce išla peši, čo mi trvalo asi 40 minút. Na standup o deviatej som teda nestihla prísť, ale pravdupovediac nikto nevyzeral, že by to nejak extra vadilo. Tak som pokračovala v písaní testovacích scenárov.

V stredu som mala ísť s kolegami na bowling, ale keďže večer pršalo, tak sa mi nikam ísť nechcelo. Vo štvrtok som už testovacie scenáre ukázala kolegyni, nech mi povie, či sú úplne zlé alebo ich môžem posunúť niekomu, kto ich má pozrieť, prípadne ofrflať a neskôr schváliť. Kolegyňa sa tvárila, že sú v pohode, tak som ich teda poslala ďalej. Obratom sa mi vrátila pozvánka na meeting na prekonzultovanie týchto scenárov aj s testing manažérom a vývojárom, ktorý robí na projekte, ku ktorému tie scenáre píšem. Meeting bol dohodnutý na 13:30, teda som bola pripravená na to, že sa bude konať vtedy. Ale keďže niekto zjavne nechcel strácať čas, tak si o 13:10 povedal, že meeting sa presunie na 13:15. Ja som tú zmenu nezaregistrovala, lebo som nebola pri počítači, lebo som sa pripravovala na ten meeting, stále si mysliac, že bude o 13:30. Už ma všemožne všetci zháňali, ale tak na záchod v práci si mobil zvyknem brať iba občas. Takže som prišla o 13:30, väčšinu scenárov si ostatní už prešli (inak toto som doteraz nepochopila, na čo ma tam vôbec vtedy tak veľmi potrebovali), potom som dostala nejaký feedback a mohla som upravovať a písať ďalej. Na štvrtkovú večeru sa moji rodičia rozhodli, že pôjdeme do reštaurácie a zoberieme so sebou aj deda a môjho nevlastného brata. Večera bola fajn, strašne som sa prežrala a mala som pocit, že už je piatok, aj keď nebol.

V piatok sme mali v práci prvýkrát možnosť zobrať si piatkový home office - náš nový benefit (čo je celkom funny, ako sa ukáže neskôr). Niektorí kolegovia to teda využili a zostali pracovať z domu, ale niektorým to ich team lídri zakázali, že ešte nie sú podpísané papiere, ktoré nám home office oficiálne schvaľujú. Ja som doma zostať mohla, ale rozhodla som sa neurobiť to. Ráno bola taká zaujímavá hmla, cestou do práce som si odfotila budovu televízie, ktorá je teraz úplne opustená a v práci som zase viac-menej riešila testovacie scenáre a pomedzi to hocičo, čo po mne chcel niekto testovať. Kritická chvíľka prišla, keď som zamierila na obed. Za posledný rok som si totižto celkom zvykla, že som v 90% prípadoch nešla na obed sama. Lebo keď sme sa vybrali do niektorej z okolitých reštaurácií, tak sme sa dohodli viacerí. Teraz sú tí, s ktorými som chodievala na obed, umiestnení v druhej budove a kolega, ktorý so mnou sedí v kancelárii, si dohaduje obedy s nejakými svojimi ľuďmi. Tak som teda išla na obed sama a po ceste mi to prišlo hrozne ľúto. Lebo zase sa so mnou ľudia vydržali rozprávať rok, a potom som im už o sebe prezradila príliš veľa zlého a už so mnou nechcú mať nič spoločné. (Čo inak ani ako teória nedáva príliš zmysel, lebo veď sú v inej budove, vzdialenej asi pol hodinu cesty MHD.) A ja nemám energiu na to, aby som sa "zoznamovala" s ďalšími kolegami a učila sa s nimi družne jesť v kuchynke.

No ale hej, to že som kráčala na ten obed sama, ma strašne rozľútostilo, začala som príšerne plakať, a to som mala ešte aj hudbu v ušiach, takže som zrejme vzlykala hlasnejšie, ako som si vôbec uvedomovala. Posadila som sa na obrubník pri zastávke (lebo bol v tieni) a ľutovala som sa. Chcela som napísať na IPčko, ale ako sa teraz strašne veľa propagujú, tak sa s nimi vôbec nedokážem četovo spojiť. Stále sú zaneprázdnení. Stále som teda plakala, pomaly už hystericky, stále so slúchadlami v ušiach, keď v tom ku mne prišla Rómka aj s dcérou a prosila ma o peniaze. Tak som jej dala 10 eur, nech ma nechá na pokoji. A rozplakala som sa ešte viac, zadúšala som sa vzlykmi a tak jebnuto som (ne)dýchala, že mi začali tŕpnuť ruky. Tak ja že kašľať na to, čo by sa malo a čo sa sluší, zavolala som nášmu testing manažérovi (ktorý sedí v tej druhej budove) a povedala som mu, že mi je smutno, že som sa išla naobedovať, ale prišlo mi ľúto, že nemám s kým, že všetci sú preč a ten môj kolega, čo so mnou sedí v kancli, išiel na obed ktovie s kým. A on že dýchaj, tak som sa snažila, a potom sa ma pýtal, kde som a či má prísť. A ja že áno.

O hodinu teda priplachtil, ja som sa medzitým celkom ukľudnila, bola som si kúpiť "obed" v Bille (lebo tým darovaním 10 eur som už svoj budget na normálny obed minula) a vrátila som sa na svoje pracovné miesto. Bola mi prinesená kopa sladkostí, ževraj cukor pomáha, a potom som za celé poobedie ani nič pracovné nespravila, lebo sme sa najprv rozprávali, potom sme išli po stravné lístky a následne sme si zahrali kalčeto.

Včera som bola s kamoškou na výlete v Trenčíne a dnes s inou kamoškou vonku v Bratislave. A potom mi asi o tretej volal manažér, že niekto, s kým bol niektorý z kolegov v kontakte, je nakazený Covidom. Takže fun. Až do odvolania prechádzame na home office, ja som musela dať vedieť svojim dvom kamoškám, s ktorými som sa videla, volala som rodičom, ktorí sú práve na návšteve u známych a proste celé zle. Raz strávim týždeň nie len tým, že prídem z práce domov a cez víkend sa stretnem s dvomi rôznymi kamoškami a stane sa toto. Ak som nakazená, tak je to prúser jak sviňa. Ja veľmi ochotne zostanem doma, kľudne aj chorá. Ale ak sa mi nechtiac podarilo nakaziť ďalších dvoch ľudí, s ktorými sa stretávam nie až tak často, tak toho pocitu viny ma už asi nikto nikdy nezbaví.

Všetci dúfame v to, že kolega nebude pozitívny a ak aj áno, tak že ja pozitívna nebudem. Ľudia, mňa by to asi psychicky zničilo. Teda, ak by som prežila.

Džejn.