Svet sa k tebe správa tak, ako od neho očakávaš

Je veľa prísloví, ktoré hovoria v podstate to isté. Ako sa správame k druhým, tak sa budú správať aj oni ku nám. Ak sme k niekomu nepriateľskí, s veľkou pravdepodobnosťou sa k nám bude správať tiež nevraživo. Ale takisto ak od niekoho očakávame, že k nám bude nepriateľský, tak sa nám taký bude zdať, aj keď k nám nepriateľstvo pociťovať vôbec nemusel.

Za to, ako vyzerá môj život, si môžem sama. A takisto mám vo vlastných rukách urobiť zmenu, ktorá by znamenala, že by som sa mohla mať o čosi lepšie. Môžem si vymýšľať kopu výhovoriek, prečo sa odťahujem od ľudí, ale aj tak to zrejme bude všetkým jedno. No pokúsim sa o vysvetlenie, aj keď ho možno nikto nepochopí. Áno, je moja chyba, že odo mňa ľudia odchádzajú, ale ja proste niekedy nevládzem, nemám energiu na komunikáciu a nedokážem spracovať svoje emócie vychádzajce z iných životných situácií, dostatočne na to, aby som mohla vyzerať šťastná a prístupná. Nečudujem sa, že to nikoho so mnou dlhodobo nebaví, ale aj tak ma môže bolieť, keď ľudia z môjho života odchádzajú, nie?

Každý môj vzťah akéhokoľvek druhu, ktorý myslím vážne, začína oversharingom všetkého zlého, čo sa mi v živote stalo alebo čo som si sama spôsobila. Neviem vysvetliť prečo, ale vždy ma natoľko pohltí vyrozprávavanie môjho životného príbehu, že nedokážem rozmýšľať nad tým, ako ten druhý človek zareaguje. Vsúvam malé útržky príbehov všade, kam sa len dá. Jednoducho je pre mňa kvôli niečomu dôležité, aby o mne najprv niekto vedel to zlé, lebo ak sa zľakne toho, tak náš vzťah aj tak nemá budúcnosť. Uznávam, že je to divná stratégia na získavanie si ľudí.

Potom prídu na rad moje emočné výkyvy. Keď sa už trochu poznáme, nechám voľný priechod svojim pojašeným náladám. Raz budem uhučaná a nadšená, inokedy sa budem krčiť v kúte, a to všetko iba a jedine preto, aby som na seba upútala pozornosť. Viem to a aj tak to robím, lebo si to vždy uvedomím až spätne a neviem, či tomu viem zabrániť, ale vždy ma to premôže. Asi si myslím, že musím byť extrémna na to, aby sa o mňa niekto zaujímal. A toto je podľa mňa to, čo ľudí omrzí. Ale môžem sa kľudne mýliť.

Ukľudním sa až po dosť dlhom čase a aj potom sa u mňa častejšie ako málokedy vyskytne nutkanie, ktoré vyvrcholí v urobenie niečoho hlúpeho, nepremysleného a možno nebezpečného. Hlavne ak cítim, že mi začínajú unikať ľudia, ktorí nechcem, aby ma opustili.

 

Džejn.