Čo oči nevidia, to srdce nebolí

Konečne mi prišli peniaze za obe letenky zo zrušených letov. Moje výlety do Zürichu ani Rotterdamu sa na jar nekonali a tuším sa v blízkej budúcnosti ani konať nebudú.

Ale o inom som chcela.

Nová kolegyňa naplánovala na minulú stredu teambuilding. Za ten rok, čo som v práci, sa žiadny teambuilding nášho tímu nekonal. Až teraz, keď som bola PN, takže som tam pochopiteľne nemohla ísť. Nielenže sa polovica nášho tímu presťahovala do druhej budovy, ale začali si tam variť obedy v dvakrát väčšej kuchynke ako máme my a ešte sa aj našiel niekto, kto organizuje teambuilding práve vtedy, keď nemôžem prísť.

Nie že by som si myslela, že mi to robia naschvál. Asi som nikdy nikomu tam nepovedala, že ma bolí, keď vidím, ako sa dohadujú na tom, že pôjdu niekam, kam ja nemôžem. A hej, asi je hlúpe takto sa cítiť, nieto ešte im o tom hovoriť, veď oni nemôžu za to, že sa museli presťahovať a ani za to, že som bola akurát uplynulé dva týždne PN. Ale presne takéto voloviny ma dokážu hrozne dostať. Keď vidím, ako sa ľudia rozprávajú (píšu si) predo mnou o tom, že niekam spolu pôjdu. Lebo toto isté sa mi dialo na strednej škole. Počúvala som, ako si spolužiačky plánujú spoločný výlet, spoločné chodenie po obchodoch alebo spoločnú návštevu kina. A tak, ako si to ja pamätám, sa ma nikdy nikto nespýtal, či chcem ísť tiež. V niektorých prípadoch by som teda naozaj radšej nevedela o tom, že sa nejaké akcie bezo mňa konajú. Aj keď potom zas môžem mať pocit, že nikto nemá žiadne plány a následne byť veľmi prekvapená fotkami na sociálnych sieťach ľudí, ktorých poznám a možno by som s nimi rada trávila čas.

Moja povaha je zvláštna, nevravím, že nie, ale to, že so mnou počas mojich tínedžerských rokov nikto nerátal pri skupinových akciách, ma pravdepodobne dojebalo ešte viac.

Džejn.