Sebestredná

Ja uznávam, že všetci dennodenne bojujeme so svojimi démonmi. Ale aj ty sa musíš každú hodinu premáhať a presviedčať, aby si si neublížil? Hovoriť si, že to za to nestojí? Aj keď vieš, že nakoniec to aj tak urobíš, len proste teraz nie, aby si potom mohol povedať, že si aspoň nejaký čas odolával?

Už veľakrát som mala chuť vykašľať sa na život. Len ono je problém, že moje zlé emočné rozpoloženie vždy vyplýva zo vzniknutej situácie a nie môjho života ako celku. Najprv to bola škola, teraz je to práca. A mne sa nechce pokaziť si život, či rovno sa ho vzdať, a to iba preto, že väčšinu času nedokážem zvládať svoje povinnosti. Lebo predsa tu sú pekné chvíle relatívnej slobody, strávené s ľuďmi, ktorých mám rada, robením vecí, ktoré ma aspoň trochu tešia a rozptyľujú ma od zlých myšlienok. Len občas mám pocit, že to proste nestačí.

Čo je vo mne divné, že mi vyslovene bytostne vadí mať povinnosti, chodiť do práce či školy a musieť niečo robiť? Peniaze predsa využívam rada, tak prečo ma tak strašne otravuje ich zaobstarávanie? Fakt neviem, či je to iba tým, že som sa minula tomu "správnemu" povolaniu, kde by som robila niečo iné ako robím teraz. Alebo by som to nenávidela všade, bez ohľadu na to, ako by ma to (možno) zo začiatku bavilo.

Ale zmena je sviňa. Preto zotrvávam a snažím sa presvedčiť samu seba, že všetko je mnou a nie mojím každodenným prostredím. Som tvrdohlavá, preto zostanem, až kým ma nevyhodia. A ani potom si zrejme nezačnem hľadať prácu, ktorá by ma vnútorne nezabíjala. Lebo by to bolo príliš zložité.

Džejn.