Byť vďačná za samozrejmosť

Znova sa medializovanejšie otvorila otázka sexuálneho harašmentu. A ja sa reálne cítim vinná za to, že som zatiaľ vyviazla s málo osobnými skúsenosťami k tejto téme.

Mala by som byť vďačná za to, že ma nikto nikdy sexuálne nezneužíval, neobťažoval, neohmatával, nekomentoval môj výzor? Prečo si vlastne muži myslia, že je to v pohode? To nemajú matky, dcéry, priateľky, manželky, kamarátky, netere, tety, sesternice, na ktorým im záleží a nechceli by, aby im niekto urobil to, čo práve robia nejakej inej žene?

Literally si vyšiel zo ženského otvoru, žene do veľkej miery vďačíš za svoju existenciu, tak prečo kurva cítiš potrebu nejakej ubližovať svojimi debilnými poznámkami a šmátravými rukami? Nevravím, že nás máš všetky milovať, ale nemôžeš nás aspoň nechať tak, robiť si svoju prácu bez toho, aby sme sa báli, čo nám zase urobíš?! Nemôžeš nás proste nechať prejsť po ulici bez toho, aby sme pociťovali strach z prítomnosti tvojho rodu?

Ja mám celkom šťastie na mužov vo svojom okolí, aj keď pár výnimiek sa za tých skoro 24 rokov môjho života už našlo. Našťastie celkom rýchlo vypadli.

Džejn.