Problémy, ktoré nemám

Dokáže človek pomôcť niekomu druhému, keď často nedokáže pomôcť ani sám sebe? Lebo veď hovorí sa čosi na ten spôsob, že najprv musíme ľúbiť sami seba na to, aby sme mohli byť (romanticky) ľúbení niekým iným.

Keď sa snažím rozdávať rady do života, cítim sa ako pokrytec. A zároveň sa cítim zle za to, že som v stave tie rady vôbec rozdávať. Že netrpím tak ako človek, ktorému som sa rozhodla radu skúsiť dať. Nie je to strašne... sebecké? Chcieť byť na tom vždy najhoršie, aj keď predsa reálne viem, že na tom vôbec nie som zle. Nie tak naozaj.

Môj otec nie je alkoholik ani netrpí bipolárnou poruchou. Nikto ma nikdy nezneužíval, netýral, fyzicky ani psychicky mi neubližoval. Šikanovaná druhými ľuďmi som bola iba veľmi mierne a veľmi krátko. (Šikanovaná vlastnou hlavou som o niečo viac a dlhšie.) Mám strechu nad hlavou, peniaze, jedlo, vlastnú izbu, nerozvedených rodičov. Čo iné by som ešte chcela?!

Možno sa trápim pre druhých, možno sama pre seba. Možno si sama privodzujem pocity zúfalstva čítaním tých "správnych" kníh a pozeraním tých "správnych" seriálov a filmov. Možno všetko, čo cítim je môj výmysel, lož, ktorú si nahováram, aby som sa mohla hrať na to, že som tiež človek a že mám tiež nejaké problémy. Aby som mohla byť viac relatable a vyťažiť z toho pozornosť druhých.

Ale zjavne niečo aj tak robím zle, lebo (skoro) všetci odišli.

Džejn.