Chceš žiť v takomto svete? Lebo ja o to príliš nestojím.

Viem, že náš svet nikdy nebol dokonalý a nikdy taký ani nebude. Vždy bolo veľa vecí, s ktorými sme sa museli vysporiadavať. Ale aspoň sme sa mohli stretávať bez toho, aby sme sa báli, že jeden druhého nakazíme. Mohli sme nasadnúť do MHD bez strachu chytiť sa tyče holými rukami. Neskrývali sme tváre, mohli sme sa občas len tak usmiať na okoloidúceho spoluobčana a možno mu tak zlepšiť deň.

Veci, ktoré boli ešte pred pár mesiacmi samozrejmé, sú teraz nepredstaviteľné a mňa chytá panika z toho, že by som mala ísť v blízkej budúcnosti znovu do práce. Hej, som vďačná za to, že vôbec mám prácu, ale to neznamená, že sa nemôžem báť znova sedieť s ďalšími ľuďmi v jednej kancelárii. Som celá plná rozporov, lebo ja verím tým ľuďom, že nie sú nakazení, ale zároveň sa veľa z nich prepravuje MHD a nikto nemôže na 100 percent vedieť, či v rannej tlačenici od niekoho niečo nechytil.

Ale vlastne neviem, či ma desí Covid alebo to moje čosi, čoho sa už od začiatku marca neviem zbaviť. Akoby mi občas niekto zvieral hlavu a nechcel ju pustiť. K tomu sa pridali bolesti pod ľavým rebrom, bolesti chrbta na mieste, ktoré ma doteraz nebolelo, občasné bolesti v podpazuší a ja som reálne presvedčená, že mám rakovinu. Ale k lekárke sa ísť neodvážim, lebo sa bojím, že ma pošle buď domov s tým, že som vystresovaná, alebo k nejakému špecialistovi, ku ktorému sa teraz dostať bude značný problém. Nemám proste energiu na to, aby som sa o čokoľvek snažila, kým sa fakt niekde nezrútim a nebudem musieť byť odvezená do nemocnice. A vtedy už bude zrejme neskoro na čokoľvek.

Scenáre preháňajúce sa mojou hlavou sú celkom strašidelné a ja im neviem (nechcem?) zabrániť. Možno som si všetko to fyzické privolala svojou pošramotenou psychikou, ktovie. Isté však je, že netuším, ako prežijem v práci, keď ma zase budú obchádzať mdloby. Už si o mne budú akurát tak myslieť, že simulujem, lebo chcem zostať doma.

Džejn.